Auditorium Maximum mníchovskej univerzity je v pondelok 22. februára 1943 zaplnené do posledného miesta. Dôvodom, pre ktorý sa študenti, akademickí funkcionári i zamestnanci školy zišli, je udalosť spred štyroch dní. Vtedy odtiaľto gestapo odviedlo dvoch poslucháčov rozširujúcich letáky s výzvami namierenými proti vládnucemu režimu.
Toto zhromaždenie však nie je určené na podporu zadržaných a už vôbec nežiada o ich prepustenie. Práve naopak.
„Študentský i akademický zbor dal veľmi pôsobivým, ba priam dojemným spôsobom najavo, ako konaním týchto zradcov pohŕda. Zároveň vyjadril svoju neotrasiteľnú lojalitu vodcovi a nemeckému ľudu i odhodlanie ďalej bojovať a víťaziť,“ napíše v hlásení z akcie pre ríšske orgány rektor univerzity, SS-Oberführer Walther Wüst.
Nie je to však on, kto na ceremónii zožína najväčšie ovácie. Tie si užíva univerzitný zriadenec a vrátnik Jakob Schmid. Práve on spomínaných študentov, súrodencov Schollovcov, zadržal a strážil až do príchodu gestapa.
„To, čoho sa dopustili, je neprípustné. Naši vojaci nasadzujú svoje životy za Nemecko a takíto ich zákerne bodajú do chrbta,“ vyhlasuje, stojac pyšne so vztýčenou pravicou pred auditóriom, presvedčený, že vykonal záslužný čin.
Hans a Sophie Schollovci o zhromaždení, ktoré ich konanie verejne odsúdilo, nevedia. A ani sa o ňom nedozvedia. V celách neďalekej väznice Stadelheim totiž práve čakajú, kedy ich odvedú pod gilotínu.
Áno, pod gilotínu. Za rozširovanie letákov, v ktorých poukazovali na zločiny Hitlerovho režimu, im súd vymeral najvyšší trest. Možno si vo svojich posledných chvíľach kladú otázku, či ich snaha vôbec padla na úrodnú pôdu a či aspoň trochu otvorili Nemcom oči. Tak, ako sa pred časom otvorili aj im.
Lebo ste nás obmedzovali...
Píše sa rok 1933. Na konci januára sa v Nemecku dostáva k moci Adolf Hitler a začína krajinu meniť podľa svojich predstáv. Prináša to so sebou koniec parlamentarizmu a zákaz činnosti politických strán s výnimkou vládnucej NSDAP, zavádza sa systém absolútnej vlády štátu na čele s vodcom, vznikajú koncentračné tábory, v ktorých končia nielen odporcovia režimu, ale aj ľudia, čo sú preň, v zmysle prísnej rasovej politiky, „nežiaduci“. Národný socializmus sa stáva štátnou ideológiou a mnohí Nemci sa s ním stotožňujú.
Aj 15-ročný Hans Scholl a jeho o tri roky mladšia sestra Sophie sa spolu s ďalšími tromi súrodencami dobrovoľne, ba dokonca s nadšením, prihlasujú do organizácie Hitlerjugend.
„Neverte mu, Hitler nemecký národ iba zneužíva a raz ho privedie do záhuby,“ varuje ich liberálne založený otec Robert. Sprvu síce zbytočne, no časom jeho deti samy prichádzajú na to, že systém a ideológia, ktoré ich život ohraničujú prísnymi mantinelmi, nie sú tým, po čom by túžili.
Chcú viac voľnosti, prekážajú im rôzne zákazy, na ktoré neustále narážajú, radi by, okrem iného, čítali knihy, počúvali a spievali piesne, ktoré sa im páčia, a nie iba tie, ktoré režim povolí.
...Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.