Päťdesiatpäť miliónov. Toľko obetí má na konte druhá svetová vojna. Vojna, ktorú rozpútal Hitler a vedenie Tretej ríše. Je teda pochopiteľné, že nič po nastolení mieru víťazné mocnosti nepálilo viac ako túžba po odplate.
Britský ministerský predseda Winston Churchill navrhoval popravy nacistických zločincov do piatich hodín od ich zajatia, Josif Stalin dokonca zastrelenie desaťtisícov príslušníkov nemeckého veliteľského zboru bez ohľadu na ich osobnú vinu. Nemilosrdnú odplatu „netvorov“ žiadal aj ľud zdecimovaný vojnou a vojnovými zločinmi. Vina nacistov bola jasná – nebolo čo riešiť.
Víťazné veľmoci, USA, Veľká Británia, Francúzsko a Sovietsky zväz, sa napriek tomu rozhodli inak. Vydali sa komplikovanejšou, zdĺhavejšou a náročnejšou cestou: cestou spravodlivého súdu a krvopotného dokazovania osobnej viny.
Súd uprostred rozvalín
Za miesto jeho konania si na štvrtý pokus zvolili Norimberg. A bola to aj symbolická voľba. Bavorská metropola bola roky Hitlerovou baštou, práve tu sa v 30. rokoch konali oslavné zjazdy NSDAP s hajlujúcimi davmi na uliciach.
Norimberg však padol vhod aj z iného dôvodu. Hoci bombardovanie zmenilo mesto na ruiny, v jeho centre sa týčil prakticky nedotknutý Justičný palác. A doslova zázrakom bolo použiteľné aj k nemu prislúchajúce väzenie, kde počas súdu držali v celách obvinených. Telocvičňa na nádvorí sa zas mala stať dejiskom budúcich popráv.
Zločiny, ktoré sa stali počas druhej svetovej vojny, boli dejinným precedensom. A vyšetrovatelia, ktorí zháňali dôkazy proti najvplyvnejším nemeckým nacistom, sa o tom uisťovali čoraz viac. Dovtedy svet vedel o holokauste len veľmi málo. Až počas prípravy Norimberského procesu začali vychádzať na ...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
