Mnohí ju považujú za najkrajšie lietadlo všetkých čias, jej elegantná silueta spolu s nezameniteľným zvukom motora Merlin dodnes vyvolávajú zimomriavky. Stíhačka Supermarine Spitfire, ktorej prototyp sa prvýkrát vzniesol do vzduchu 5. marca 1936, bola ale predovšetkým účinnou zbraňou.
V roku 1940 ochránili spitfiry Britániu pred nemeckými náletmi, o štyri roky neskôr dobre slúžili počas invázie vo Francúzsku a ešte po vojne ich používali napríklad v Izraeli.
Spitfire ako jedno z mála lietadiel – samozrejme priebežne modernizovaný a vybavený napríklad silnejšími motormi – slúžil v prvej línii počas celej druhej svetovej vojny. Britské Kráľovské letectvo (RAF) zaradilo tieto elegantné stíhačky s elipsovitým krídlom do svojej výzbroje v auguste 1938 a bojového krstu sa dočkali v máji 1940 počas nemeckého vpádu do západnej Európy.
V tom čase ich ale malo RAF len niečo vyše stovky a najslávnejšia etapa služby spitfirov iba mala prísť.
Na začiatku bitky o Britániu, v ktorej sa od júla do októbra 1940 rozhodovalo o osude ostrovného kráľovstva a vlastne aj celej vojny, ešte hrali v rámci RAF „druhé husle“. Hlavnú ťarchu bojov totiž sprvu niesli jednoduchšie a hlavne dostupnejšie stíhačky Hawker Hurricane, predstavené asi o rok skôr než Supermarine Spitfire.
Ešte začiatkom júla 1940 totiž malo RAF k dispozícii približne 350 hurricanov a iba 160 spitfirov a tento stav sa menil len pomaly.
Nie je teda ani žiadnym prekvapením, že hurricany počas bitky zostrelili viac nepriateľských strojov než spitfiry, pomer bol zhruba tri ku dvom v prospech pomalších a plátnom potiahnutých stíhačiek.
Lepšie skóre strojov, na ktorých lietala v priebehu roka 1940 aj väčšina československých pilotov Kráľovského letectva, ale bolo tiež výsledkom používanej taktiky. Kým spitfiry primárne bojovali s rýchlymi a obratnými stíhačkami Messerschmitt Bf 109, úlohou hurricanov bolo ničenie bombardérov.
Počas ďalšieho vývoja vojny sa ale ukázalo, že budúcnosť jednoznačne patrí spitfiru. Na tieto modernejšie a výkonnejšie stroje postupne prechádzali ďalšie a ďalšie stíhacie perute RAF, vrátane troch československých. Po odrazení nemeckého nebezpečenstva lietali spitfiry nielen ako sprievod spojeneckých bombardérov, ale podnikali aj ofenzívne akcie proti pozemným cieľom, nad okupovanou Európou, napríklad často útočili na železničné transporty.
Po vojne sa spitfiry dostali aj do výzbroje československého letectva. Vláda zaobstarala v Británii sedem desiatok úplne nových stíhačiek, ktoré do republiky preleteli v lete 1945. Spolu so sovietskymi strojmi sa stali základom obnoveného stíhacieho letectva, v rámci ktorého lietali s označením S-89.
Koncom 40. rokov bola napokon väčšina z nich predaná do Izraela, ktorému pomohli obhájiť nezávislosť. Vo vzduchu sa pritom často spitfiry s Dávidovu hviezdou stretávali s rovnakými lietadlami, no vo farbách arabských nepriateľov.
Tieto „bratovražedné boje“ na prelome 40. a 50. rokov boli tak trochu horkastou bodkou za kariérou lietadla, ktoré sa zrodilo podľa špecifikácií britského ministerstva letectva z roku 1931.
Jeho korene sa ale dajú nájsť v súťažných plavákových lietadlách, ktorými sa firma Supermarine preslávila a na svojom konte mali viacero rýchlostných rekordov. Ich autor Reginald Mitchell sa stal aj konštruktérom novej stíhačky. Prototyp s otvorenou kabínou a pevným podvozkom, ktorý vzlietol vo februári 1934, sa ale príliš nepodaril.
Ako to naozaj pravé lietadlo sa ukázala až druhá Mitchellova konštrukcia, ktorá sa prvýkrát ocitla vo vzduchu pred 85 rokmi. Do výzbroje sa ale stíhačka, ktorá zakrátko dostala meno Spitfire (vo význame temperamentné dievča alebo žena), dostával kvôli zložitej výrobe pomerne pomaly. Ťažkosti sa však časom podarilo prekonať a nakoniec vzniklo viac než 20-tisíc spitfirov.
Konštruktér Reginald Mitchell sa však úspešnej služby svojho najslávnejšieho výtvoru nedočkal, už v júni 1937 zomrel na rakovinu.