Na tichomorskom bojisku sa objavila ešte predtým, než flota pod vedením admirála Isorokua Jamamota napadla v decembri 1941 americkú základňu Pearl Harbor a v službe vydržala až do konca druhej svetovej vojny.
Japonská stíhačka Mitsubishi A6M, známa ako Zero, ktorú japonské ozbrojené sily zaradili do služby 1. júla 1940, patrí k najznámejším bojovým lietadlám tohto konfliktu. Celkovo ich Japonci vyrobili približne 11-tisíc, do dnešných dní sa však z tohto počtu zachoval iba zlomok.
Zero – meno dostalo podľa nuly z poslednej číslice japonského letopočtu, jeho spojenecké kódové meno bolo Zeke – prekvapilo čínskych a neskôr amerických pilotov svojou rýchlosťou, obratnosťou a na stíhačku tiež neobvykle veľkým doletom, až okolo tritisíc kilometrov. V Tichomorí, kde stroj vyvinutý pre japonské lietadlové lode operoval, to ale bolo nevyhnutné.
Napríklad pri útoku na Pearl Harbor preleteli zerá 400 kilometrov, kým sa mohli zapojiť do boja. A potom sa museli ešte vrátiť na lietadlové lode.
Pre jeho súperov ale viac než dolet predstavovala najväčší problém obratnosť, v manévrovom súboji nemali spojenecké stíhačky proti zeru šancu. A netýkalo sa to iba trochu ťažkopádnych amerických lietadiel, ale aj britských spitfirov, ktoré v Európe úspešne čelili moderným nemeckým stíhačkám.
„S metódami, ktoré Briti používali proti Nemcom a Talianom, by proti akrobatickým schopnostiam Japončíkov iba páchali samovraždu,“ poznamenal si americký generál Claire Lee Chennault.
Počas vojny Američania prišli s novými námornými stíhačkami, ktoré sa mali zerám vyrovnať, nebolo to však vďaka väčšej obratnosti. Spoliehali sa totiž na prevahu vo výkone a teda vyššiu rýchlosť.
„Nepúšťajte sa do súboja so zerom... Pri útoku musíte využiť výkon a rýchlosť... A keď sa vám zero ocitne za chvostom, musíte hneď zamieriť dolu do rýchlej zatáčky,“ píše sa v pokynoch pre pilotov lietadiel Grumman F6F Hellcat, ktoré vychádzali z priameho porovnania s ukoristeným zerom verzie 52.
Ani japonskí inžinieri totiž počas vojny nezaháľali a postupne svoje lietadlo vylepšovali. Zamerali sa najmä na zvyšovanie výkonu motoru. Pomer výkonu k hmotnosti pritom zostával oveľa lepší, než v prípade spojeneckých lietadiel. Trojtonové zero malo pôvodne ani nie tisíckoňové motory, v neskoršej verzii boli nahradené o pätinu výkonnejšou pohonnou jednotkou. Hellcat vážil dvakrát toľko a mal motor s výkonom 2 200 koní. Jeho zaťaženie krídel – od ktorého sa odvíja obratnosť – ale bolo takmer dvakrát vyššie.
Prakticky počas celej vojny tak americkí piloti v Pacifiku využívali ako základnú taktiku proti zerám vrhnúť sa na nepriateľa z výšky, s prevahou v rýchlosti ho prekvapiť a potom zmiznúť v diaľke.
Daňou za obratnosť zera navyše bola prakticky nulová ochrana pilota. Kým americké lietadlá boli ťažko obrnené a dokázali vydržať aj vážne poškodenia, japonské stroje neposkytovali pilotovi, ale ani motoru či ďalším dôležitým mechanickým častiam, vlastne žiadne pancierovanie.
Subtílna konštrukcia – spolu s tým, že mnohé zerá sa ku koncu vojny používali aj k samovražedným útokom kamikadze – však spôsobili, že sa do dnešných dní zachovalo iba pár desiatok exemplárov tejto stíhačky. Spojenci okrem toho po vojne veľmi nestáli o to, aby sa v porazenom Japonsku vyskytovali výkonné lietadlá. Zerá síce používalo aj thajské letectvo alebo protiholandská gerila v Indonézii, nakoniec ich ale stretol podobný osud ako nemecké messerschmitty a focke-wulfy, čiže dočasné zabudnutie.
Po rokoch sa však podarilo relatívne zachované lietadlá nachádzať v džungliach na tichomorských ostrovoch. Práve tam má svoj pôvod veľká časť z lietadiel, ktoré je dnes možné vidieť v múzeách v USA, Japonsku alebo v Austrálii. Často však ide o exempláre zostavené z niekoľkých rôznych lietadiel a mnohé diely si nadšenci museli sami vyrobiť.
Na prstoch jednej ruky sa ale dajú zrátať zerá, ktoré sú v stave schopnom letu. Väčšinou však vďaka americkým motorom, iba jedno má pôvodnú japonskú pohonnú jednotku.