Po nástupe Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 sa v Nemecku v ďalších rokoch neustále zhoršovalo postavenie obyvateľov židovského vierovyznania. Vlna antisemitizmu sa z Nemecka rozšírila aj do ďalších krajín, Slovensko nevynímajúc.
Po Mníchovskej dohode v roku 1938, po následnom rozpade Československa a vzniku slovenského štátu sa začalo na Slovensku s výrazným obmedzovaním práv židovského obyvateľstva. Vzorom pre predstaviteľov slovenského ľudáckeho režimu bolo v tomto nacistické Nemecko.
Vládni činitelia slovenského štátu považovali v súvislosti s tým za kľúčové zbavenie Židov ich majetku. Židia boli o majetok pripravovaní takzvanými arizáciami a likvidáciami.
Pri arizáciách išlo o vyvlastnenie a prevod majetku Židov na Nežidov, dobovo nazývaných árijcov. Človek, ktorý arizoval židovský podnik, sa nazýval arizátor. Likvidácia podniku zasa spočívala v zaistení hnuteľného majetku pôvodného židovského majiteľa, jeho súpise, ocenení a speňažení v tzv. likvidačnej hodnote. Pôvodného vlastníka pri likvidácii zbavili podniku i možnosti podnikať bez kompenzácie.
Likvidácie niekedy vykonával úradne poverený likvidátor, ktorý za svoju činnosť získaval odmenu. Legislatívne boli arizácie a likvidácie židovského majetku upravované v rokoch 1939 a 1940. Arizačný a likvidačný proces potom vyvrcholil v rokoch 1941 a 1942, teda presne pred osemdesiatimi rokmi.
Malo to byť fifty fifty
Hoci dnes žije na Slovensku približne len päťtisíc obyvateľov hlásiacich sa k nemeckej národnosti, ešte v čase druhej svetovej vojny na našom území žilo okolo 150-tisíc Nemcov. Títo karpatskí Nemci prišli na územie Slovenska už v stredoveku a v priebehu storočí sa stali jeho neoddeliteľnou s...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
