„Mimoriadne ťažké podmienky, v akých tisíce našich chlapcov bojujú, si človek, ktorý to nevidí na vlastné oči, nedokáže predstaviť. Sú vyčerpaní, nehovoriac o tom, že už niekoľko týždňov na sebe nemajú ani nitku suchú. Nejako takto museli asi fungovať ľudia v praveku,“ opisuje vojnový korešpondent Ernie Pyle situáciu amerických a britských jednotiek, prebíjajúcich sa na sklonku roka 1943 z juhu Talianska do jeho vnútrozemia.
Ich postup na Rím pravdaže nesťažuje iba zlé počasie. Oveľa väčšou prekážkou je nepriateľ. Nemci síce ustupujú, no na obranných líniách, ktoré si vytvorili, kladú tvrdý odpor.
Palebné pozície si vybudovali v horách lemujúcich postupové trasy, budovy v mestách a dedinách, ktorými protivník musí prejsť, premenili na malé pevnosti, zničili mosty cez vodné toky, nehovoriac o mínach, ktoré položili prakticky všade.
Nemecký ústup je súčasťou plánu, ktorý presadil poľný maršal Albert Kesselring. Vie, že nápor nepriateľa neodrazí, no chce ho maximálne spomaliť, aby mohol vybudovať hlavné obranné postavenie. A to mu vychádza.
Spojeneckým jednotkám trvá dlhých 14 týždňov, kým sa dokážu od Neapola prebojovať k tejto asi 80 kilometrov severne vzdialenej línii. Volá sa Gustavova a prechádza najužším miestom polostrova – od západu, kde rieka Garigliano ústi do Tyrrhenského mora, cez Apeniny na východ, k pobrežiu Jadranu. Kesselring je presvedčený, že práve na nej si nepriateľ vyláme zuby.
Optimizmus však vládne, napriek ťažkému postupu, aj na opačnej strane. „Nemci vykazujú známky oslab...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.