„Podporujte rabovanie buržoázneho majetku, ako metódy nastoľovania spoločenskej spravodlivosti formou odplaty,“ inštruoval Vladimir Iľjič Lenin boľševických agitátorov v ruských guberniách v januári 1918. Približne v tom istom čase písal aj Felixovi Dzeržinskému, ktorého povzbudzoval, aby nebral na nikoho žiadne ohľady a aby jeho muži ničili kostoly a kláštory, brali cennosti, strieľali duchovných a všetkých, čo sa im postavia na odpor. „Čím viac reakcionárskej buržoázie a reakcionárskych kňazov bude zastrelených, tým lepšie,“ pripomínal.
Od revolúcie, po ktorej sa mu podarilo prevziať moc v štáte ubehli dva mesiace, celému Rusku ale boľševici v skutočnosti ani zďaleka nevládli. A Lenin videl, že ak aj nie teraz, tak onedlho sa môže ocitnúť v situácii, keď mu potečie do topánok.
Politický líder si môže získať masy tým, že im dá alebo sľúbi niečo, na čo počujú. To nový vládca Ruska v novembri 1917 aj urobil. Prakticky pár hodín po zvrhnutí dočasnej vlády, v snahe získať symaptie a legitimitu, vyzval jedným dekrétom na ukončenie vojny, druhým zrušil vlastníctvo pôdy pre šľachtu a cirkev v prospech roľníkov a začal znárodňovať banky a najmä továrne, nad ktorými mali prevziať kontrolu robotníci. Tým však eliminoval iba jeden problém.
Oveľa väčším, než prípadné nespokojné masy, s ktorými sa dalo manipulovať, boli odporcovia revolúcie. Že ich nepresvedčí mu bolo jasné a čeliť im nechcel. S „nepriateľmi ľudu“, ako ich boľševici označovali, sa preto rozhodol rázne vysporiadať. Ako, to ukázali červené gardy, keď napríklad v Petrohrade násilne rozohnali pokus o zvolanie zasadnutia ruských poslancov, či neskôr protiboľševickú demonštráciu v Moskve. V prvom prípade zabili 21 ľudí, v druhom 50 a stovky ich zranili.
Nová vláda teda dala pokyn na vytvorenie „revolučných tribunálov“ a na začiatku decembra 1917 zriadila svoju tajnú políciu. Oficiálne sa volala Všeruská zvláštna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážami, známejší je však jej skrátený názov Čeka, podľa ruskej skratky ČK, čo znamenalo „črezvyčajnaja komissija“ (zvláštna komisia). Na jej čele stál a v prvých rokoch ju podľa Leninových predstáv budoval Felix Edmundovič Dzeržinskij, pôvodom schudobnený poľský šľachtic.
O tom, čo bude úlohou Čeky, nemal nikto ani na chvíľu pochybovať. „Nepátra po dôkazoch, ani po svedkoch. Nepriateľov nevyšetruje, ani nesúdi. Zneškodňuje ich,“ charakterizoval ju Lenin.
Čekisti sa pod vedením „Železného Felixa“, ako Dzeržinského prezývali, riadili iba takzvaným revolučným právom. V ich rukách končili nielen predstavitelia a sympatizanti starého režimu, ale aj zástupcovia buržoázie, kléru, inteligencie či obyčajní roľníci, ktorí sa odmietali podvoliť. Bez rozdielu umierali muži, ženy aj deti a často pritom stačil iba náznak nesúhlasu s režimom.
Na stupňovanie boľševického teroru si Čeka vždy dokázala nájsť dôvod. Takým bol napríklad pokus o atentát na Lenina v auguste 1918. Vláda krátko po ňom (5. septembra 1918) vydala dekrét o červenom terore, v ktorom okrem nutnosti posilniť Čeku stálo: „Sovietsku republiku je treba chrániť pred triednymi nepriateľmi tým, že budú izolovaní v koncentračných táboroch. Treba na mieste zastreliť každého jednotlivca zapojeného do bielogvardejských organizácií, do sprisahaní, povstaní alebo vzbúr, zverejňovať mená zastrelených indivíduí a udávať dôvody, pre ktoré boli zastrelení“.
Ako v knihe Osudová trinástka pripomína český publicista Karel Pacner, denník Pravda v tom čase uverejnil zoznam 512 podozrivých v Petrohrade, ktorých čekisti okamžite zastrelili. Za jedinú noc bolo v Petrohrade a v Moskve popravených 2 200 ľudí a Grigorij Zinoviev, ktorý viedol petrohradských boľševikov, dokonca navrhol zlikvidovať desať percent obyvateľstva krajiny, predovšetkým inteligenciu a „nepriateľskú triedu“.
Tvrdé represie nasledovali aj po vzbure námorníkov v Kronštade, po roľníckych povstaniach či nepokojoch v továrňach. V oblastiach, ktoré mali boľševici pod kontrolou ich iba v lete 1918 vypuklo bezmála 140 a väčšinou vznikali spontánne. Aj to dokazuje, že „vládu ľudu“, za ktorú sa boľševici pasovali, sám ľud odmietal akceptovať a inak ako násilím sa pri moci nedokázala udržať.
Keď napríklad roľníci v Penzskej gubernii odmietali v čase začínajúceho hladomoru násilnú konfiškáciu svojej úrody, Lenin poslal svojim súdruhom v oblasti telegram s inštrukciami, ako majú postupovať.
„Rebélia musí byť bezohľadne potlačená, vyžaduje si to záujem našej revolúcie. Musíte ísť príkladom, pretože práve teraz všade prebieha rozhodujúca bitka s kulakmi. Preto: Obeste bez najmenšieho váhania, a tak, aby to všetci videli, najmenej sto známych kulakov a boháčov-pijavíc. Zabavte im všetko obilie. Zverejnite ich mená a urobte to tak, aby na vzdialenosť stoviek vierst ľudia všetko videli a vedeli a aby sa triasli. Vyberte si na túto prácu naozaj tvrdých ľudí. Potvrďte telegraficky príjem a vykonanie tohto rozkazu. Lenin.“
Ako vo svojej knihe uvádza Karel Pacner, koncom októbra 1918 odhadol menševický vodca Martov, že v priebehu dvoch mesiacov takto boľševici zlikvidovali 10-tisíc ľudí, podľa iných odhadov to ale mohlo byť aj 15-tisíc či viac. Celkový počet obetí Čeky za celé obdobie jej existencie sa podľa rôznych zdrojov odhaduje na 200- až 500-tisíc ľudí.
V tejto súvislosti ešte jedno číslo, ktoré uvádza historik Nicolas Werth v Čiernej knihe komunizmu, a hovorí o tom, že počas cárskej vlády v rokoch 1825 až 1917 vyniesli civilné a vojenské súdy 6 312 rozsudkov smrti...
Popravy pravdaže neboli jediným spôsobom eliminácie odporcov režimu. Ako v spomínanom dekréte zo septembra 1918 Leninova vláda avizovala, že „triedni nepriatelia budú izolovaní v koncentračných táboroch“, tak aj urobila. Ruský historik Dmitrij Volkogonov v knihe Lenin – Začiatok teroru píše, že v máji 1919 bolo v koncentračných a pracovných táboroch zatvorených viac než 16-tisíc ľudí a o dva roky neskôr už vyše 70-tisíc.
Lenin a Dzeržinskij teda takpovediac nastavili štandard, akým chceli boľševici vládnuť. Nič na tom nezmenila ani ich smrť. Lenina, ktorý zomrel v januári 1924 na čele štátu vystriedal Stalin a po Dzeržinskom (zomrel v júli 1926) prišli ďalší, rovnako neľútostní šéfovia tajnej polície.
Čeka sa stala synonymom teroru, hrôzy a neľudskosti a hoci postupne menila názov, tak či sa volala GPU, NKVD alebo napokon KGB, vždy v ľuďoch vzbudzovala oprávnený strach. Pred jej chápadlami si totiž nemohol byť istý nikto, dokonca ani tí, čo túto vraždiacu mašinériu riadili.