V archívoch sa zachoval list adresovaný prezidentovi Klementovi Gottwaldovi, ktorý napísal zlomený Ludvík Svoboda vo väzení v decembri 1952. Vtedy bol Svoboda nepohodlný Gottwaldovmu režimu a čelil výsluchom Štátnej bezpečnosti. Napokon ho na Vianoce prepustili.
Hneď v prvej vete listu z väzenia sa Svoboda Gottwaldovi ospravedlňoval, že mu vôbec píše. „Som na konci svojich síl a bojím sa, že čo i len najmenšia ďalšia záťaž ma privedie do stavu šialenstva. Sú to pre mňa neznesiteľné rany.“
Prezidenta ubezpečoval, že nie je zradca ani sabotér. „Som vinný, som, ale iba v tom, že som slepo veril tomu strašnému zločincovi Bedřichovi Reicinovi,“ pokračoval Svoboda.
Komunista Reicin, ktorý bol náčelníkom obranného spravodajstva a neskôr na ministerstve obrany Svobodovým námestníkom, sa priamo podieľal na čistkách v armáde a okrem iného aj na justičnej vražde generála Heliodora Píku v roku 1949. Sám Reicin bol v decembri 1952 v procese s takzvaným protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho na základe vykonštruovaných obvinení odsúdený na smrť a popravený. Práve v tom čase bol za mrežami aj Ludvík Svoboda.
Ten odmietol v roku 1948 navrhnúť ako minister národnej obrany udelenie milosti pre generála Píku, bývalého legionára a významného predstaviteľa zahraničného československého protinacistického odboja. Píka, krivo obvinený zo špionáže a vlastizrady sa milosti nedočkal a po vykonštruovanom procese skončil na popravisku.
Bol som sám medzi zradcami
Svoboda z cely písal Gottwaldovi, že nemal skúsenosti potrebné na riadenie ministerstva v takej zložitej situácii. „A teraz vidím, že som nemal ani schopnosti. Ale pracoval som vždy čestne a poctivo, ako som najlepšie vedel a dokázal. Ani lajdák som nebol, to nie,“ pokračoval v liste z väzenia.
Zdôrazňoval, že on sám ako minister zradcom nebol, že zradcovia boli okolo neho. „Bol som medzi tými zradcami sám. Od samotného začiatku Píka a potom Reicin so svojou svorkou. A ako pomáhala strana? Nemal som nikoho, kto by ma viedol a poradil mi. Spomeňte si, prosím, pán prezident, ako som sa Vám vo vláde sťažoval, že sa o mňa nikto nestará, nikto mi neporadí, neinformuje ma,“ písal ďalej Svoboda a ubezpečoval Gottwalda, že komunistom sa cítil dávno pred februárom 1948, keď sa stal oficiálne členom KSČ.
„Ja som nezneuctil a nezradil Váš bozk z Buzuluku, ktorým som sa Vám aj strane zaviazal k čestnej spolupráci na život a na smrť. Nezradil som Vás, nezradil som Stalina,“ utvrdzoval prezidenta muž, ktorý bol počas II. svetovej vojny veliteľom 1. československého samostatného práporu v Sovietskom zväzu a zúčastnil sa bojov na fronte.
Takisto Gottwaldovi v liste pripomínal, že vonku za múrmi väzenia na neho čaká 84-ročná matka. A tiež manželka, ktorá počas vojny prišla o syna, matku, otca a dvoch bratov.
„Som zničený. So svojimi silami som na konci, stojím na pokraji šialenstva. A toho sa bojím. Prosím, zabráňte tomu, ak za to stojím,“ ukončil svoj list generál Svoboda.
Na výslnie ho vrátil Chruščov
Z väzenia písal Gottwaldovi aj Heliodor Píka. Na rozdiel od Svobodu sa vyjadroval výrazne vecnejšie a stručnejšie. Nespomínal vo svojom liste bývalých spolupracovníkov a o milosť žiadal s tým, že v minulosti nechcel uškodiť Československej republike.
„Nikdy som si nebol vedomý, že by som prekračoval zákon. Nikdy som nemal zlý úmysel. Svedomie mi hovorí, že moje previnenia nie sú také, aby som sa nesmel doprosovať Vášho milosrdenstva a Vášho omilostenia. S akým úsilím a pocitom vďačnosti by som pracoval pre blaho všetkého ľudu...,“ končil svoj list Heliodor Píka v októbri 1948.
Prekonal predtým ťažkú operáciu a zápal pľúc. Navyše, už dlhšie ho držali v samoväzbe. O niekoľko mesiacov neskôr, v júni 1949, ho ako 51-ročného popravili. Neskôr bol zbavený všetkých obvinení a v plnej miere rehabilitovaný.
Svobodu po prepustení z väzby v roku 1952 úradne penzionovali a začal sa venovať rodnej dedinke Hroznatín, kde pracoval na jednotnom roľníckom družstve, ktoré predtým pomáhal založiť.
Keď sa v Sovietskom zväze ujal moci Nikita Chruščov, priletel do Prahy na zjazd KSČ. Už na letisku uviedol straníckych funkcionárov do rozpakov, keď sa ich opýtal: „Kde je môj vojnový priateľ generál Svoboda?“ Keď sa potom stretli, demonštratívne sa objali.
Postupne sa Ludvík Svoboda začal vracať na politické výslnie, čo na jar 1968 vyvrcholilo jeho zvolením do funkcie prezidenta republiky. Hlavou štátu bol aj v čase nástupu normalizácie, keď mali mnohí ľudia problémy práve pre svoje postoje v roku 1968.
LUDVÍK SVOBODA sa narodil 25. novembra 1895 v dedinke Hroznatín na Českomoravskej vrchovine v roľníckej rodine. Počas I. svetovej vojny bol odvedený do rakúsko-uhorskej armády a poslaný na ruský front. Tam v septembri 1915 prešiel do zajatia a neskôr vstúpil do československých légií v Rusku. Ako legionár sa zúčastnil bitiek pri Bachmači i Zborove.
Po návrate domov sa stal dôstojníkom československej armády a pôsobil na viacerých veliteľských postoch. Po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava v roku 1939 odišiel ilegálne do Poľska a velil tam formujúcej sa československej zahraničnej jednotke, s ktorou neskôr odišiel do Sovietskeho zväzu. Tam sa stal v roku 1941 veliteľom 1. čs. samostatného práporu, ktorý sa postupne rozrástol na armádny zbor.
Po skončení druhej svetovej vojny a návrate domov sa stal ministrom národnej obrany, v apríli 1950 ho však z funkcie odvolali a vymenovali za námestníka predsedu vlády povereného vedením štátneho výboru pre telovýchovu a šport. V septembri 1950 ho aj z tejto funkcie odvolali a odstránili z verejného života.
V novembri 1952 bol na základe vykonštruovaných obvinení zatknutý a uväznený, v decembri toho istého roku ho však prepustili na slobodu. Neskôr pracoval v jednotnom roľníckom družstve.
Do verejného života sa vrátil v roku 1957, o rok neskôr sa stal poslancom Národného zhromaždenia a v rokoch 1968 až 1975 bol prezidentom ČSSR. Zomrel 20. septembra 1979.