Československo mohlo mať aj kráľa, takto sa vyrovnalo s nechceným dedičstvom monarchie

Búrlivý potlesk a ovácie sprevádzali slová premiéra Karla Kramářa, keď na pôde Národného zhromaždenia vyhlásil: „Dynastia habsbursko-lotrinská stratila všetky práva na český trón. A my, slobodní a voľní vyhlasujeme, že náš štát československý je slobodnou československou republikou.“

Nový štát bol v tom čase už viac než dva týždne realitou a rovnako ako voči Habsburgovcom sa chystal postupovať aj proti aristokracii ako takej. Členovia šľachtických rodov sa museli zmieriť s tým, že žijú v štáte postavenom na myšlienke rovnoprávnosti, v ktorom už nemajú privilegované postavenie, nehovoriac o tom, že zakrátko mali prísť aj o nemalú časť majetkov.

I keď ešte niekoľko mesiacov predtým mohlo byť všetko úplne inak.

Kráľovstvo alebo republika?
„Československý kráľ prijal vo svojom sídle predstaviteľov popredných šľachtických rodov, ktorí ho ubezpečili o svojej oddanosti korune a novému štátu.“

Dnes je to naozaj fikcia, no aj takto mohla pred sto rokmi znieť jedna z novinových správ. Ani tí, ktorí vznik samostatného Československa počas prvej svetovej vojny pripravovali, totiž dlho nemali jasno v jeho štátoprávnej forme.

Dokonca aj budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý spolu s Edvardom Benešom presadzoval republikánsku formu budúceho štátu, mal sprvu iný názor. V októbri 1914 sa v Holandsku stretol s britským publicistom, historikom a slavistom Robertom Setenom-Watsonom, ktorému prezentoval plán na vytvorenie nezávislého československého kráľovstva s&nb...