September 1919 sa na Slovensku niesol v duchu prichádzajúcich, aj keď stále nevypísaných volieb. Všetky skupiny politického spektra sa rýchlo aktivizovali a vstúpili do zatiaľ na Slovensku nepoznaného demokratického boja.
Krátko po vzniku Československej republiky v októbri 1918 existovali na Slovensku de facto tri strany. Najstaršia Slovenská národná strana, Slovenská ľudová strana a sociálni demokrati. Všetky museli v nových pomeroch preskupiť sily a opätovne sa konštituovať.
Najrýchlejšie reagovali ľudáci. Využijúc stabilizáciu pomerov na Slovensku v lete 1919 boli najlepšie konsolidovaní a ich hlavným programom bola autonómia Slovenska. Sociálni demokrati podporovaní silnou českou časťou strany (Československá strana sociálne demokratická) reagovali taktiež rýchlo. V ťažkej povojnovej situácii nachádzali na Slovensku množstvo aj ľavicovo radikálne orientovaných podporovateľov.
Vedenie Slovenskej národnej strany až tak pružné nebolo. SNS dúfala, že sa jej podarí vytvoriť jednotnú občiansku stranu, ktorá by obhajovala spoločné slovenské záujmy. To bolo na jeseň 1919 už nereálne, a preto strana hľadala nové alternatívy v podobe podpory správnej autonómie Slovenska.
V septembri 1919 vznikla nová Národná republikánska strana roľnícka. Vychádzala z predvojnovej tradície agrárneho hnutia, pôsobiaceho ako krídlo SNS. Jej čelní predstavitelia ako Pavol Blaho, Milan Hodža, Kornel Stodola alebo Vavro Šrobár úzko spolupracovali s českými agrárnikmi a stáli jednoznačne za myšlienkou demokracie a spoločného česko-slovenského národa.
Ostro sa tak vyhranili proti ľudáckemu autonomizmu a ľavicovému radikalizmu. V bežnom živote presadzovali záujmy slovenského roľníckeho vidieka, najmä pozemkovú reformu. Na jeseň 1919 strana hľadala východiská, ako rozšíriť svoje možnosti a na čas sa spojila so SNS. V januári 1920 tak vznikla Slovenská národná a roľnícka strana.
Prirodzene sa aktivizovali aj slovenskí Maďari. Prvý pokus o vytvorenie jednotnej silnej strany prišiel už v apríli 1919 no tzv. Krajinská kresťansko-sociálna strana vznikla napokon až v novembri v Košiciach. Tým bolo spektrum politických strán na Slovensku prakticky kompletné. Na pravej strane dominovali ľudáci spoločne s agrárnikmi na ľavej, možno povedať slabšej, sociálni demokrati.
Stabilné pomery priniesli na Slovensko aj iné novinky. Okrem politického boja nastal aj boj o obce a ich verejné priestranstvo. V prvom rade bolo potrebné poslovenčiť názvy slovenských miest. Ako prvé prišlo na rad hlavné mesto Slovenska, od marca 1919 sa začalo nazývať Bratislavou.
Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska postupne pristúpilo aj k poslovenčeniu ostatných miest. Na základe jedného z nariadení sa mali mestá, najmä tie ktoré boli sídlom župy nazývať výhradne slovenským názvami. Takže Eperjes bol už oficiálne Prešovom, Nagyszombat Trnavou, Kassa Košicami a tak ďalej.
V priebehu roka 1919 došlo taktiež premenovaniu ulíc a námestí. Ak pri mestách išlo v podstate len o používanie slovenskej verzie názvu, pri uliciach bol prítomný aj ideologický rozmer. Staré názvy ulíc, mnohokrát označené po osobnostiach uhorských dejín, museli zmiznúť. Naopak, nové pomenovania reflektovali aktuálnu politickú a spoločenskú realitu.
Tak sa napríklad Kossuthovo námestie v Bratislave premenovalo na Palackého Sady (neskôr sa názov zmenil na Hviezdoslavovo námestie). Nové tabule s názvami ulíc a námestí boli namaľované v národných farbách. V prípade, že ulica dostala meno po niektorej z významných slovenských či českých osobností, boli pod tabuľou umiestnené aj jej životopisné údaje. Nové názvy ulíc znamenali zmenu adresy prakticky každého obyvateľa Slovenska, takže o československej štátnosti nebolo možné ďalej pochybovať.
Poslovenčenie miest však nebolo jednoduchým a jednoznačným procesom. Premenovať ulice a námestia bolo možné vyriešiť nariadeniami, no odstrániť maďarčinu a nemčinu z verejných priestranstiev bolo podstatne ťažšie.
V kaviarňach, hoteloch či mestskej doprave bola slovenčina stále skôr výnimkou. Aj pre nových slovenských štátnych úradníkov bolo ťažké zo dňa na deň opustiť zaužívané a komunikovať na verejnosti v slovenčine.
V septembri 1919 uverejnil Slovenský denník správu o tom, že jeden významný slovenský úradník bol v Bratislave pri sčítaní obyvateľov označený za Nemca. Po vyšetrovaní sa napokon zistilo, že úradník nebol v čase sčítania doma, a preto ho domovník označil za Nemca. Svoj krok dôvodil tým, že ho nikdy nepočul hovoriť inak ako po nemecky.
September 1919 ale priniesol aj tradičné dožinkové slávnosti či športové zápolenie. Po dlhých vojnových rokoch to bol ďalší dôkaz návratu k normálnym pomerom. Na dožinkových slávnostiach v Prievidzi sa napríklad zúčastnil aj nitriansky župan Ľudovít Okánik. Slávnostne vyzdobené mesto bolo svedkom alegorického sprievodu vozov obyvateľov okolitých dedín. Po oslavách nasledoval spoločný výlet do bojnických kúpeľov a ľudová veselica.
Siedmeho septembra 1919 odohral svoj prvý zápas na domácom ihrisku bratislavský 1. Československý Športový klub, dnešný Slovan. Prvý slovenský klub na Slovensku. Diváci však v zápase viac podporovali rivala - maďarský Terézváros. Na nové pomery si jednoducho museli zvyknúť nielen Nemci a Maďari, ale aj slovenské obyvateľstvo.