Marec roku 1919 bol na Slovensku veľmi turbulentný. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom sa snažilo riešiť aspoň najdôležitejšie problémy. Dramatická situácia bola na poli zásobovania.
Nedostatok základných potravín sa prejavil najmä v mestách, chýbalo obilie, mlieko, maslo, o mäse nehovoriac. Bola nutná centrálna distribúcia potravín a regulácia ich cien. Našli sa aj takí, ktorí mali zo situácie profit – úžerníci požičiavali na vysoký úrok a čierny trh prekvital.
Ešte koncom februára 1919 došlo ku kolkovaniu starých rakúsko-uhorských bankoviek, ktoré mali neskôr vymeniť za novú československú menu. Mnohí občania Slovenska si pod tlakom maďarskej agitácie okolkovať peniaze nedali, a tak o svoje úspory navždy prišli.
Stále pretrvával nedostatok kvalifikovaných pracovníkov potrebných na normálne fungovanie štátu. Správni a súdni úradníci, učitelia, policajné poriadkové sily, železničiari, to všetko boli profesie donedávna obsadzované takmer výhradne Maďarmi a Nemcami. Po zániku Uhorska väčšina z nich odmietla službu novému československému štátu.
Keďže situáciu komplikoval katastrofálny nedostatok vzdelaných Slovákov, museli byť nahradení pracovníkmi z Čiech. V krátkom čase prišlo na Slovensko napríklad vyše 450 železničných úradníkov a ďalších 2 500 iných zamestnancov železnice.
Vzhľadom na pretrvávajúce protičeskoslovenské nálady Maďarov na Slovensku bola ministerstvom zakázaná oslava revolúcie 1848, maďarského národného sviatku pripadajúceho na 15. marca. Napriek všetkému k nepokojom došlo.
Kritická situácia bola najmä v Košiciach. Potom ako sa maďarské obyvateľstvo začalo zoskupovať pri pomníku honvéda (uhorského domobranca) pri Kaplnke sv. Michala, vyprovokovaní československí vojaci sochu zničili. Udalosť okamžite rozdúchala vášne. Hneď ako začalo obyvateľstvo odzbrojovať vojakov, padli prvé výstrely. Zomreli dve ženy a niekoľko osôb bolo zranených.
Hranica medzi Československom a Maďarskom stále neexistovala. Na demarkačnej čiare z decembra 1918 na juhu Slovenska stále dochádzalo ku konfliktom medzi maďarským a československým vojskom. Navrhnutie novej vojensky aj hospodársky zmysluplnejšej línie sa stalo jedným z cieľov medzičasom začatej sa mierovej konferencie v Paríži. Druhá demarkačná (nazývaná aj Fochova) čiara vytvárala pre Československo podstatne lepšie pozície.
Pomery na Slovensku začala komplikovať situácia v Budapešti. Zástupca víťazných dohodových mocností, plukovník Vix, odovzdal 20. marca 1919 predsedovi maďarskej vlády Mihályovi Károlyimu rozhodnutie predstaviteľov mierovej konferencie v Paríži, podľa ktorého muselo maďarské vojsko vyprázdniť neutrálnu, päťdesiat kilometrov širokú, zónu pozdĺž hranice s Rumunskom. Rumunsko tak malo byť chránené pred prípadnou maďarskou agresiou a rumunská armáda mohla byť použitá proti expanzii Leninových boľševikov.
Károlyiho vláda rozhodnutím stratila pôdu pod nohami. Súhlas s nótou by znamenal prevziať zodpovednosť za nové nevýhodné hranice, odmietnutie by znamenalo nesúhlas s rozhodnutím Dohody. Preto Károlyi v rovnaký deň podal demisiu.
Na druhý deň 21. marca 1919 v Budapešti vznikla komunistická Maďarská republika rád, vedená komisárom zahraničných vecí Bélom Kunom. Jeho režim očakával záchranu jednoty už niekoľko mesiacov neexistujúceho Uhorska. Na čele štátu stála oficiálne Najvyššia rada, vedená murárom Sándorom Garbaiom. K vytvoreniu maďarskej Červenej armády došlo 24. marca, uskutočnilo sa aj znárodnenie bánk a podnikov.
V rovnaký deň, ako bola vyhlásená Maďarská republika rád, došlo na Slovensku zhodou okolností k mobilizácii siedmich ročníkov zálohy do činnej služby. Československo sa však cítilo nástupom maďarských komunistov ohrozené. A možno povedať, že oprávnene. Na Slovensku sa objavilo množstvo maďarských plagátov a iných komunistických propagandistických materiálov. Množili sa správy o nepriateľských krokoch voči Československu.
Aj preto minister Šrobár 25. marca vyhlásil na celom území Slovenska stanné právo. Okrem iného vo vyhlásení ministra stálo: „Na základe toho budú trestané skutky trestom smrti, a to: nevernosť, vzbura, vražda, úmyselné zabitie človeka, zločin spáchaný proti verejnému zdravotníctvu zapríčinením smrti, zločin zapríčinenia povodne, zločiny proti verejnej bezpečnosti na železniciach, telegrafoch, telefónoch a lodiach.“
Verejné zhromaždenia boli zakázané, branná moc sľubovala akékoľvek narušenie verejného poriadku tvrdo potlačiť. To najhoršie však Slovensko v roku 1919 ešte len čakalo.