Oficiálne portréty cisára v štátnych inštitúciách a školách nahradili podobizne prezidenta Masaryka, nehovorí sa tam už po nemecky či maďarsky, ale po česky a slovensky, a rovnakou zmenou postupne prechádzajú napríklad aj názvy na verejných budovách a obchodoch. Viditeľných vecí, ktoré obyvateľom Československej republiky pripomínajú, že už nežijú v habsburskej monarchii, je na začiatku roku 1919 čoraz viac.
Jeden relikt nedávnej minulosti tu však stále zostáva a denne ho berú do rúk. Peniaze. Bankovky, ktorých hodnota je na jednej strane napísaná po nemecky a na druhej po maďarsky. Aj štyri mesiace po vzniku samostatného štátu sú v Československu oficiálnym platidlom rakúsko-uhorské koruny. Čo je však najhoršie, doslova každým dňom ich je v obehu viac a viac.
S tým má byť však už onedlho koniec. Plán na odlúčenie ekonomiky novej republiky z veľkého celku ekonomiky bývalej monarchie je už prakticky hotový a na ministerstve financií na ňom dolaďujú posledné detaily. Jedným z nevyhnutných predpokladov toho, aby bol úspešný, je však jeho maximálne utajenie. Predčasné vyzradenie by totiž mohlo spôsobiť jednak paniku medzi obyvateľstvom a tiež zmobilizovať špekulantov.
Peňazí bolo ako pliev
Československo bolo nielen najväčším, ale aj hospodársky najvyspelejším a najbohatším nástupníckym štátom zaniknutej habsburskej monarchie. Smrteľné nebezpečenstvo však pre nový štát znamenalo práve dedičstvo v podobe úplne zdevastovanej rakúsko-uhorskej meny. Tá bola ešte na začiatku prvej svetovej vojny stabilná, v priebehu štyroch rokov však pod vplyvom úbytku zlatej rezervy a zároveň neustáleho zvyšovania množstva bankoviek v obehu kleslo jej krytie zo 74 percent na jedno percento.
V tejto deštrukcii pokračovala Rakúsko-uhorská banka aj po zániku monarchie, keď vlády vo Viedni a v Budapešti financovali svoje dlhy tlačou ďalších a ďalších bankoviek....
Zostáva vám 85% na dočítanie.

