Je to už viac než rok a pol, čo sa v Československu komunisti chopili moci a upevňujú si ju spôsobom sebe vlastným, v zmysle hesla – kto nejde s nami, ide proti nám. Kriminalizácia ich odporcov naberá na obrátkach a mnohí z nich volia emigráciu.
„Moje miesto je tu,“ oponuje bývalá poslankyňa za Československú stranu národno-socialistickú Milada Horáková, keď ju priatelia prehovárajú, aby tiež radšej ušla. S bývalými straníckymi kolegami, tými, ktorí odišli do exilu, i s tými, čo sa rozhodli ako ona, je stále v kontakte. Lenže Štátna bezpečnosť všetky jej aktivity monitoruje a vyhodnocuje ako „záškodnícku činnosť proti republike“.
V utorok 27. septembra 1949 ráno odchádza doktorka Horáková ako zvyčajne do práce. „Chcela, aby som okolo poludnia bol doma, hlavne kvôli našej dcére Jane,“ opísal neskôr Bohuslav Horák posledné chvíle s manželkou. Popoludní je teda doma, tak, ako si želala. V jednej chvíli však cez okno zazrie vstupovať do ich domu dvoch mužov v dlhých plášťoch a pochopí, koľká bije. Stihne ešte pobozkať dcéru, potom cez terasu vybehne do záhrady, preskočí plot a uteká preč.
Čo najrýchlejšie sa snaží dostať za manželkou, aby ju varoval. Nestihne to. Milada Horáková je v tej chvíli už vo väzbe. Príslušníci ŠtB nenechali nič na náhodu a prišli ju zatknúť priamo do kancelárie sociálneho odboru pražského magistrátu, kde pracovala.
Nacistickej šibenici unikla
Nebolo to prvý raz, čo čelila represii. Ešte za monarchie ju kvôli účasti na protivojnovej demonštrácii potrestali vylúčením z gymnázia. Školu mohla dokončiť až po vzniku Československa. Neskôr vyštudovala právo a začala sa angažovať vo verejnom živote. Či už v sociálnych spolkoch, v ústredí Československého Červeného kríža, alebo ako podpredsedníčka organizácie Demokracia deťom.
V tridsiatych rokoch patrila k najvýznamnejším predstaviteľkám ženského hnutia v krajine a aktívne sa, ako členka Československej strany národno-socialistickej, zapájala aj do politického života.
K ešte väčšej aktivite Miladu Horákovú vyburcovala nacistická okupácia. Pomáhala rodinám, ktoré sa museli vysťahovať z Nemcami zabraného pohraničia, a pôsobila aj v odboji. Netrvalo to
však dlho, v lete 1940 ju aj s manželom zatklo gestapo. Nasledovali desiatky výsluchov, mučenie a napokon väzenie. Trest smrti, ktorý jej hrozil, však nakoniec súd v Drážďanoch zmenil na osem rokov žalára.
Po vojne sa znovu stretla s najbližšími. S otcom, s manželom Bohuslavom, ktorý prežil koncentračný tábor i pochod smrti, aj s dcérou Janou. O jej osud sa veľmi bála, keď ich totiž odvlieklo gestapo, mala iba šesť rokov. Po celý čas sa o ňu starala Miladina mladšia sestra Věra.
Dôkaz...
Zostáva vám 85% na dočítanie.