V porovnaní s viacerými svojimi veselými kumpánmi ako spisovateľ má Jaroslav Hašek tvár bezvýraznú ako lievanec. Či už si na hlavu nasadil výletný slamák alebo dámsku kúpaciu čiapku, na fotkách sa nesmeje a väčšinu jeho súčasníkov upútajú iba hladké líca a chytré, niekedy pichľavé oči.
Čo sa za jeho pokerovou tvárou skrývalo, napovie nerealizovaný filmový projekt, v tomto roku 96-ročného režiséra Antonína Kachlíka (Ja, trúchlivý boh, Princ Bajaja, Náš dedko Jozef), ktorý chcel už od 70. rokov priblížiť spisovateľského génia vo filme Ako sa narodil Švejk a zomrel Hašek.
Kachlík k filmu napísal aj publikoval scenár a ešte začiatkom tohto storočia hľadal sponzorov, aby ho realizoval. Skript, ktorý strieda čiernobiele spomienkové sekvencie z Ruska s farebnou súčasnosťou z Česka, má ambíciu ukázať jedného z najväčších českých spisovateľov „zvnútra“, na čo slúži aj postava Haškovho dvojníka, ktorý sa prihovára ako autorovo ľudské svedomie.
Čo teda môže vnútorný pohľad objasniť? Kľúčom k Haškovmu vnútornému svetu bolo pre filmárov rozprávanie lipnického hostinského Alexandra „Lexu“ Invalda, ktorý sa so spisovateľom na sklonku jeho života intenzívne stýkal a ktorého Kachlík ešte začiatkom 70. rokov minulého storočia s poprednými haškológmi (Radkom Pytlíkom, Milanom Jankovičom a Zdenom Ančíkom) pri návšteve Vysočiny spovedal.
Keďže vraj Invald nechával hostí v prízemí hostinca U českej koruny niekedy samých, preventívne si kvôli ich dozoru vytvoril na poschodí vlastnú pozorovateľňu: „Vyvŕtal som si na povale dierku, cez ktorú som mohol sledovať dianie dole v šenku. Párkrát som to využil, keď sme s Haškom po zatvorení krčmy osameli v sále. A zrazu vidím, ako sa Jardovi kotúľajú po tvári slzy. On plakal. Ticho a bez pohnutia. Lenže, ako som sa trošku pohol – schody boli drevené a zapraskali – tak kým som zišiel nazad do šenku, Jardo už mal vždy na tvári ten svoj úsmev. Smútok pred ľuďmi on nikdy neukázal,“ spomínal krčmár Invald na ľudskú premenu obľúbeného hosťa.
Patril teda Jaroslav Hašek k typu „na tvári ľahký smiech, hlboký v srdci žiaľ“, ako ho už definoval literárny predchodca K. H. Mácha? A kvôli čomu mohol Hašek osamote plakať?
Podľa Antonína Kachlíka trpel najslávnejší český humorista až do konca života nedostatkom uznania. To naznačujú aj spomienky autorovej prvej manželky Jarmily Haškovej, rodenej Mayerovej, podľa ktorej túžil mať úspech, ktorý by „prehlušil, čo v ňom plakalo a stenalo“.
Za veselou maskou, ktorú si Jaroslav Hašek pred okolím vybudoval ako múr, si však autor nosil asi viac neviditeľných trápení: fádne žijem, všeličo píšem / v pochybných krčmách sedávam / kde starý chlapík na citare / trúchlivé verše hráva nám, líči na dobovej pohľadnici svoj svet.
Krátky návrat strateného otca
„Mám rád všetkých ľudí. Náš domovník je krajčír. Môj otecko je spisovateľ a je v Rusku legionárom. Snáď zomrel,“ napísal v školskom slohu osemročný Richard Hašek, ktorý poznal otecka len z hmlistého Jarmilinho rozprávania. Hoci matka otcovu identitu
tajila, Riškovu slohovú prácu schovávala, aby potom Haškovi, ako navrátilcovi z ruského frontu, stránku zo synovho zošita hrdo venovala.
Až keď na rodinnej dovolenke v severočeskej Kytlici nadobudla v roku 1921 dojem, že by sa k nej manžel mohol vrátiť, prezradila Riškovi, že „onen redaktor z Tribúny“, s ktorým boli na výlete v Chuchli, je jeho otec. Ten synovi ako darček priviezol čerstvú poviedkovú knihu Traja muži so žralokom, do ktorej vpísal venovanie: Na pamiatku stretnutia s Ríšom – synom – Jaroslav Hašek.
Na školáka musel otcov návrat urobiť silný dojem aj tým, že otec pri sebe celú vojnu nosil Riškovu podobizeň („ak môžeš, daruj mi tú malú fotografiu, ktorú si priniesol z Ruska,“ píše Jarmila Haš...
Zostáva vám 85% na dočítanie.