V novembri 1919 na Slovensku stále doznievala kauza cesty Andreja Hlinku na mierovú konferenciu v Paríži. Keďže mal sabotovať kroky oficiálnej československej delegácie, bol v októbri po návrate na Slovensko uväznený. Reakciou boli protičeské nálady časti obyvateľstva.
K stabilite neprispievalo ani zlé zásobovanie, strach z budúceho postavenia katolíckej cirkvi, či stále prítomná maďarská propaganda. Nepotešili ani informácie prichádzajúce zo zahraničia.
Prvého novembra 1919 šokovala Slovensko správa o nutnosti uskutočnenia ľudového hlasovania – plebiscitu v niektorých pohraničných oblastiach Oravy a Spiša. Obyvatelia niekoľkých desiatok obcí týchto goralských regiónov mali vyjadriť svoj názor, či sa chcú pridať k Poľsku, alebo ostať súčasťou Československa. Plebiscit sa mal týkať aj českého Tešínska, bohatej a spornej oblasti, o ktorú v januári 1919 vypukla medzi Poľskom a Československom tzv. Sedemdňová vojna.
Spor sa dostal na Parížsku mierovú konferenciu, ktorá rozhodla o riešení formou ľudového hlasovania. Hoci presný dátum plebiscitu stanovený nebol, na Slovensku okamžite vypukli protesty.
Deviateho novembra 1919 prišla do Bratislavy delegácia 200 oravských goralov. Na železničnej stanici ich privítal minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár. Vo verejnom vystúpení odsúdil snahy Poliakov o odtrhnutie severných častí Oravy a Spiša. Delegácia potom pokračovala do Prahy, kde prezidentovi republiky Tomášovi Garriguovi Masarykovi odovzdala vyhlásenie o vernosti Československej republike.
Napriek odmietavému postoju obyvateľstva prípravy na plebiscit počas nasledujúcich týždňov pokračovali. Keď poľská strana začiatkom roka 1920 zistila, že ľudové hlasovanie s najväčšou pravdepodobnosťou nevyhrá, prestala oň usilovať. Napokon boli sporné oblasti trvalo rozdelené medzi obe krajiny a najmä v českom Tešínsku ostala veľká poľská menšina.
Novinkou novembra 1919 bolo zavádzanie československých národných farieb – bielej, modrej a červenej, ako aj novej štátnej vlajky. Podľa návrhu zákona, ktorý vláda predložila v Národnom zhromaždení, štátna vlajka pozostávala z horného bieleho, dolného červeného poľa a medzi to vsunutého modrého klinu.
V podstate bola totožná s neskoršou československou vlajkou, resp. súčasnou vlajkou Českej republiky, no modrý trojuholník (reprezentujúci Slovensko) siahal iba do tretiny vlajky. Pri neskoršej vlajke, oficiálne prijatej v ústave z marca 1920, to bolo až do polovice.
Štátnym znakom bol od mája 1919 tradičný znak českého kráľovstva. Neoficiálne sa používal aj tzv. Združený znak odboja. V ňom boli zastúpené symboly Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska. Na finálnej podobe až troch verzií štátneho znaku, ako aj vlajky, pracovala odborná komisia zohľadňujúca politické, historické a estetické aspekty. Veľký, stredný a malý štátny znak bol napokon taktiež predstavený v ústave.
V novembri 1919 sa pod nebývalú kritiku z Čiech dostalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. Rezonoval článok z populárnych českých novín České Slovo, tlačového orgánu Československej strany socialistickej. Informoval o neutešených pomeroch na Slovensku, najmä chaose na ministerstve v Bratislave.
Zlá situácia mala byť spôsobená prítomnosťou promaďarských živlov. Pranierovali sa aj pomery v zásobovaní, priemysle či baníctve. Kritika bola do istej miery oprávnená, no obvinenie z maďarónstva na ministerstve nebolo na mieste. Väčšina zamestnancov pochádzala z Čiech.
Článok mohol byť odzrkadlením niektorých centralistických postojov v Prahe, ktoré videli Šrobárovo ministerstvo ako zbytočne duplicitné. Zo strany vlády boli podniknuté aj konkrétne kroky.
Už začiatkom novembra bol na ministerstve zrušený tzv. referát pravosúdia (akési slovenské ministerstvo spravodlivosti) a jeho agenda prešla pod ministerstvo spravodlivosti v Prahe. Vavro Šrobár reagoval zvolaním porád na 16. novembra do Košíc. Vo verejnom referáte prešiel problematickými témami a pripustil aj rekonštrukciu ministerstva. Argumentoval najmä špecifikami slovenského prostredia a spoliehal sa na zmenu po pripravovaných voľbách.
Na zaujímavý prípad narazila v novembri 1919 polícia v Bratislave. Podarilo sa jej odhaliť a zatknúť skupinu zlodejov, ktorá začala svoju činnosť ešte počas prvej svetovej vojny. Traja zlodeji kradli alkohol z pivnice svojho zamestnávateľa, obchodníka Kalpfnera. V priebehu takmer dvoch rokov mali postupne vziať fľaškový alkohol v celkovej hodnote 300- až 400-tisíc korún. Následne ho predávali na čiernom trhu.
V povojnových časoch boli liehoviny nedostatkovým tovarom. Keďže bolo priveľkým rizikom hromadiť peniaze, ktoré mohli kedykoľvek stratiť hodnotu, páchatelia nakupovali cenné predmety. Polícia ich našla pri bytových prehliadkach a stali sa dôkazom v pripravovanom súdnom konaní.
Pozitívnou správou bolo otvorenie prvej štátnej slovenskej hudobnej školy na dnešnom Rázusovom nábreží v Bratislave. Stalo sa tak 6. novembra 1919. Vo výučbe dominovala najmä hra na klavíri a spev. Postupne sa stala základňou celého slovenského hudobného školstva. Pôsobili tu napríklad aj Ján Cikker či Eugen Suchoň. V súčasnosti sídli na Panenskej ulici a nesie meno po svojom zakladateľovi a prvom riaditeľovi Milošovi Ruppeldtovi.