„Človek nemá mať viac než jednu vášeň. Jeden pije, druhý letí na ženské, tretí hrá karty. Ja som prepadol politike.“
Tieto vety vyslovil jeden z najznámejších československých politikov Edvard Beneš, ktorý prešiel celou škálou politických funkcií až k dvom najvyšším – predsedovi vlády a prezidentovi. A hoci pri jeho hodnotení sa politológovia ani historici nevedia celkom zhodnúť, poskytnú nám jeho slová dobrý odrazový mostík pre malé obzretie za tým, ako sa vyvíjala demokracia a štátnosť u nás.
Už len ich počet – v čele vlád Československa v rokoch 1918 až 1939 a 1945 až 1989 sa ich vystriedalo dvadsať – naznačuje, že nebolo také jednoduché nájsť stabilitu. Samozrejme, okrem formovania nového štátu do tohto procesu zasiahli aj významné dejinné udalosti, o ktorých bude takisto reč. Isté však je, že ak by sme tri vety zo začiatku tohto článku vložili do úst mnohým z týchto mužov, krok vedľa by sme určite neurobili.
Možno nám malé zrekapitulovanie vývoja „premiérovania“ u nás pomôže pochopiť, ako sme sa dostali tam, kde sme. A snáď niektorým aj odpovie na otázku, koho by sme na čele vlády, ktorá vyjde z najbližších volieb, chceli vidieť.
Dlhá cesta k republike
Kým sa pustíme do skúmania jednotlivých mien na stoličke premiéra, musíme sa vrátiť na začiatok 20. storočia, do obdobia prvej svetovej vojny, keď začínalo byť jasné, že po jej skončení nezostane z niekdajšej rakúsko-uhorskej monarchie kameň na kameni. I keď na jej začiatku to vôbec také samozrejmé nebolo.
Ako v rozhovore pre HN magazín poznamenal historik Roman Holec, nikto nepredpokladal, že vojna bude taká dlhá a drastická.
„Keď Masaryk prišiel s myšlienkou nezávislých Čiech, bralo sa to len ako jeden z mnohých projektov, ktorý sa odložil ad acta. To len postupne, ako sa vojna zažierala do Európy, sa nádej na rozpad monarchie akoby zvyšovala.“
Upozorňuje, že ešte koncom roka 1916 sa česká delegácia zúčastnila na korunovácii nového panovníka, keď Karol I. nahradil na tróne staručkého Františka Jozefa (ten zomrel 21. novembra). Tým podľa neho vyjadrila súhlas aj s rakúsko-uhorským dualizmom, čo bola kľúčová požiadavka, aby sa česko-slovenská otázka nemohla riešiť.
„Takže celé sa to začalo až 30. mája 1917, keď si česká politická elita v štátoprávnom vyhlásení pri otvorení ríšskeho snemu veľmi zaobalene žiadala spojenie s bratmi v Uhorsku, teda so Slovákmi, a akoby rezignovala na české historické právo, čo bol obrovský krok,
pretože obe spoločnosti – česká i slovenská – mali navzájom nekompatibilný politický program,“ podotýka Roman Holec.
Česi totiž mohli argumentovať predchádzajúcou existenciou českého kráľovstva, kým Slováci dovtedy nemali žiadny samostatný štát. Podľ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.