Pád Dubčeka dal definitívnu bodku za obrodným procesom, s Husákom prišla normalizácia

„Niektorí ľudia majú obavy, či toto rokovanie a voľba nového vedenia neznamenajú obrat v politike strany a vedenia nášho štátu. Alebo, ako to našepkáva najmä západná propaganda, či sa nevraciame do starých čias. Môžem všetkých ubezpečiť, že k ničomu takému by som ani ja, ani nikto z vedenia strany nedal súhlas. Základom našej práce zostáva naďalej pojanuárová politika a demokratický proces našej spoločnosti.“

Tieto slová zazneli 17. apríla 1969 z úst Gustáva Husáka krátko po tom, ako sa stal novým prvým tajomníkom Komunistickej strany Československa, a tým de facto aj najmocnejším mužom v štáte. Svojmu predchodcovi Alexandrovi Dubčekovi sa nezabudol poďakovať „za vykonanú prácu“ a zároveň vyjadriť „osobné presvedčenie, že v ďalšej práci, v straníckom vedení a vo vysokej štátnej funkcii bude veľmi platným vedúcim pracovníkom a funkcionárom našej strany“.

Bolo to ukážkové farizejstvo. Husák veľmi dobre vedel, že výmena na čele mocenského aparátu, o ktorej sa rozhodlo v Moskve, bola podmienená jednak definitívnym rozchodom s politikou, ktorú razilo predošlé vedenie strany, a takisto odstavením jeho predstaviteľov zo všetkých funkcií. Sovietom už totiž dochádzala trpezlivosť. Toto všetko sa malo stať ešte pred ôsmimi mesiacmi.

Jeden úder za druhým

Invázia armád štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 sa síce z vojenskej stránky podarila, politicky však úplne zlyhala. Kolaborantskú vládu, ktorá by okupáciu legitimizovala a rozvrátila reformné hnutie, sa Sovietom nepodarilo vytvoriť a vojská narazili na pasívnu rezistenciu absolútnej väčšiny československej verejnosti. Krajina tak síce bola obsadená, ďalej však vzdorovala.

V Kremli to rýchlo pochopili a suverenita Československa i reformný proces odštartovaný v januári 1968 Dubčekovým vedením strany začali dostávať ďalšie údery. Kapitulantský moskovský protokol akceptujúci inváziu, ktorý museli najvyšší predstavitelia strany a štátu podpísať, i následná vynútená zmluva o „dočasnom“ rozmiestnení okupačných vojsk v Československu, boli iba prvými krokmi, ktoré mali vrátiť všetko do starých koľají.

Alexander Dubček so sovietskym ministrom zahraničných vecí Andrejom Gromykom v roku 1968. archív TASR

​Reformátori dúfali, že napriek ústupkom, ktoré muse...