Slovenské väznice pripomínajú na začiatku roka 1990 pretlakovaný kotol, ktorému stačí málo, aby vybuchol. Najmä leopoldovská, považovaná za jednu z najhorších v krajine, kde veľkú časť „klientely“ tvoria najťažší zločinci. Mnohí majú pocit, že prejavy slobody, ktoré priniesol pád komunistického režimu, akoby sa ich netýkali. Veď akáže to už je sloboda, keď oni musia naďalej zostať zatvorení vo väzení?
Za jeho múrmi postupne rastie napätie, trestanci stupňujú svoje požiadavky i nátlak a do Leopoldova mieri jedna delegácia za druhou, aby sa pokúsili situáciu upokojiť. Navonok sa to sprvu aj darí, no je to iba zdanie.
Keď 15. marca príde do väznice komisia zložená zo zástupcov vlády, parlamentu a Červeného kríža, zdrží sa veľmi krátko a ďalej ako na nádvorie sa ani nedostane. Hladovka, ktorú držali viac než dve stovky odsúdených, už totiž prerástla do otvorenej vzbury a ich agresívne správanie je neklamným znakom, že situácia speje k silovej konfrontácii.
Rozbušku zapálila amnestia
Vráťme sa však ešte o niekoľko týždňov späť. Je december 1989, blížia sa Vianoce a Česi a Slováci si plnými dúškami užívajú chuť slobody, znovunadobudnutej počas takzvanej Nežnej revolúcie. V tejto atmosfére začínajú na verejnosť prenikať prvé správy o nepokojoch, ku ktorým dochádza za múrmi nápravno-výchovných zariadení. Spoločnosť onedlho čaká neúprosné precitnutie z nežného sna.
V československých väzniciach si v tej chvíli odpykáva tresty takmer 31-tisíc odsúdených a informácie o tom, čo sa v krajine deje, sa pochopiteľne dostávajú aj k nim. Tiež chcú mať zo zmien v spoločnosti osoh a začínajú sa ozývať.
Žiadajú amnestiu, obnovu súdnych konaní vo svojich prípadoch, no i zlepšenie podmienok vo väzniciach, pričom poukazujú nielen na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť, stravovanie či hyg...
Zostáva vám 85% na dočítanie.