Najvýznamnejším odkazom Milana Rastislava Štefánika je jeho zásadný podiel na vzniku Československa. Tvrdí to Michal Kšiňan z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. „Bez Štefánika by sa Československo rodilo oveľa komplikovanejšie a ťažšie,“ dodáva.
Podľa historika je však na Štefánikovi zaujímavá aj jeho nezlomná vôľa a energia, s akou zápasil s nepriaznivými životnými okolnosťami – s nedostatkom peňazí i so zdravotnými problémami, ktoré vyplývali hlavne zo stresu a z vyčerpania.
Hoci je na Slovensku Milan Rastislav Štefánik vnímaný ako národný hrdina, teší sa jeho osobnosť rešpektu aj v ďalších európskych krajinách. „Cenia si ho pre rovnaké veci ako my na Slovensku. Romantický život, závratná kariéra a mimoriadne rýchly spoločenský vzostup potvrdzujú, že to bol mimoriadne šikovný človek, ktorý mal široký rozhľad a obrovské množstvo záujmov,“ pripomína historik.
Samozrejme, najviac je Štefánik spätý s Francúzskom, kde prežil značnú časť svojho života – s prestávkami 15 rokov. Pricestoval tam v novembri 1904 po svojej promócii a v roku 1912 získal francúzske štátne občianstvo. Rovnako bol zakorenený aj v Taliansku, dokonca odtiaľto pochádzala jeho snúbenica Giuliana Benzoniová.
„Povedzme si otvorene, že bežný Talian alebo Francúz zrejme Štefánika nepoznajú. Ale keď sa dostaneme do okruhu diplomatov, vojakov či do univerzitného prostredia, tam si Štefánika veľmi vážia. Najmä v Taliansku a Francúzsku, ale do istej miery aj v Rusku, hoci tam sú názory naňho rozpoltené pre jeho účasť na sibírskej misii, kde sa postavil proti boľševikom. Ale aj v tejto krajine sú historici, ktorí sa oňho zaujímajú,“ hovorí Kšiňan.
Roky vysokoškolského štúdia strávil Milan Rastislav Štefánik v Prahe, kde sa stretol aj s Tomášom Garriguom Masarykom, s ktorým neskôr spolupracoval pri zakladaní Československej republiky. Hneď po ukončení štúdia (promoval 12. októbra 1904) vycestoval do Francúzska a doslova zrástol s tunajším prostredím.
Ako astronóm podnikal početné expedície, napríklad za pozorovaním zatmenia Slnka, keďže ako vedec skúmal slnečné žiarenie. Vystúpil na Mont Blanc, navštívil Španielsko, neskôr dokonca aj Turkestan a tiež Alžírsko, Tunisko, Brazíliu či Tahiti.
Dôležitú diplomatickú misiu už ako zástupca francúzskej vlády absolvoval v roku 1913 v Ekvádore. Francúzsko chcelo vybudovať sústavu meteorologických staníc a telegrafnú sieť vo svojich kolóniách. Štefánik získal súhlas ekvádorskej vlády a vyslúžil si v roku 1914 za tento úspech na návrh ministerstva námorníctva kríž Rytiera čestnej légie.
Väčšina ľudí, prinajmenšom na Slovensku, si spája Štefánika s vojenskou uniformou. Pôvodne ho však ani neodviedli pre zlý zdravotný stav.
„Štefánik narukoval až vo Francúzsku na začiatku prvej svetovej vojny. Bojoval na západnom fronte ako letec, ale keď sám o sebe rozprával, necítil sa ako vojak a nemal v tomto smere ani veľké skúsenosti. Bol síce generálom, ale túto hodnosť získal skôr z diplomatických dôvodov než za nejaké vojenské zásluhy,“ vysvetľuje historik.
V roku 1915 pôsobil srbskom fronte, neskôr získaval dobrovoľníkov do československých légií v Rumunsku, Rusku, dokonca aj v Spojených štátoch amerických. Napokon je známe jeho dobrodružné putovanie po Rusku od novembra 1918 do januára 1919.
„Štefánik bol francúzsky občan, logicky sa teda angažoval v presadzovaní francúzskych záujmov vo svete. Takisto mal rád Taliansko. Pri vzniku nového štátu, samozrejme, už presadzoval najmä československé záujmy a usiloval sa ich spojiť so záujmami francúzskymi či ruskými,“ pripomína Kšiňan.
Do hodnosti francúzskeho brigádneho generála bol Štefánik menovaný (bola mu prepožičaná) v júni 1918. Generálom na Slovensku sa stal in memoriam v roku 2004.
„Dalo by sa však povedať, že v prenesenom zmysle bojoval celý život proti nepriazni osudu – napríklad keď nemal dosť finančných prostriedkov na to, aby mohol dôstojne žiť v Paríži. Spočiatku mu nestačili peniaze ani na to, aby si mohol kupovať dostatok jedla, aby mohol kúriť... Prišiel ako imigrant do krajiny, kde sa však veľmi rýchlo presadil. Celý život bojoval s problémami, ktorým musel čeliť, a z takéhoto hľadiska by sme ho mohli označiť za bojovníka,“ zhodnotil Štefánikovu osobnosť historik.
Z dnešného pohľadu môžu prekvapovať Štefánikove konzervatívne postoje. Bol proti volebnému právu žien a proti oddeleniu cirkvi od štátu. Nepochybne ho formovalo domáce prostredie, keďže pochádzal z evanjelickej rodiny a jeho otec Pavol Štefánik bol farárom.
Samotný Milan Rastislav Štefánik bol hlboko veriaci a až počas štúdií v Prahe začal o viere pochybovať, v dôsledku čoho sa dostal do sporov s otcom. Rovnako bol Štefánik – na rozdiel od Tomáša Garrigua Masaryka či Edvarda Beneša – stúpencom monarchie.
„V tom čase však tieto postoje neboli prejavom nejakého bezbrehého konzervativizmu. Volebné právo napríklad získali ženy prvý raz až v roku 1893 na Novom Zélande. Takisto monarchie boli v tom čase bežným politickým zriadením. Konštitučné monarchie existovali v Spojenom kráľovstve či v Taliansku. Na začiatku vojny aj predstavitelia československého zahraničného odboja rátali s tým, že Československo bude takouto konštitučnou monarchiou. Skutočnosť bola napokon iná a Štefánikovi sa nepodarilo presadiť svoje predstavy. Nebol nadšený z toho, že sa Československo stalo republikou, ale prijal to a akceptoval,“ dopĺňa historik.
Kadiaľ by sa uberali Štefánikove ďalšie kroky nebyť jeho predčasnej smrti, naznačujú jeho posledné plány. „Chcel sa stať viceprezidentom pre Slovensko, teda si nárokoval ústavnú funkciu a chcel sa realizovať hlavne na Slovensku. Do akej miery by sa mu to podarilo alebo nepodarilo, je otázne. Štefánik bol mimoriadne silný vo Francúzsku a v Taliansku, kde sa v tom čase robili najdôležitejšie rozhodnutia, no po vzniku Československej republiky sa rozhodovalo tu. A vďaka tomu, že rakúske časti monarchie mali už dovtedy všeobecné volebné mužské právo, mali Česi politický systém rozvinutejší, zatiaľ čo na Slovensku bol ešte v plienkach,“ vysvetľuje Kšiňan, ktorý sa výskumu Štefánikovej osobnosti venuje dlhodobo, pripravil autorskú výstavu s názvom Štefánik - Človek, legenda. Osudy slovenského velikána zachytáva v pripravovanej publikácii Milan Rastislav Štefánik – Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami.
„Čo ma prekvapuje a udivuje, je jeho neskutočná životná energia. Bol chorý, no napriek tomu mal neskutočnú motiváciu, nikdy sa nezastavoval pred prekážkami - a tento jeho ‚ťah na bránu‘ je veľmi podnetný aj pre mňa osobne, ale aj pre mnohých iných," približuje historik svoj osobný vzťah k Štefánikovi.