Séria nepochopiteľných banálnych chýb stála na začiatku tragédie, aká na železniciach v bývalom Československu nemala obdobu. Pri zrážke dvoch vlakov neďaleko východočeskej obce Stéblová prišlo v novembri 1960 o život 118 ľudí a ďalších 106 bolo zranených. Havária s takými katastrofálnymi následkami sa utajiť nedala, komunistický režim sa o to však snažil.
Bol si istý, že vidí svetlo
Bol podvečer 14. novembra 1960 a Stéblovú i jej okolie zahaľovala hustá hmla. Približne v rovnakom čase sa po jednokoľajovej trati z dvoch rôznych miest neďaleko odtiaľto pohli dva vlaky.
Osem minút pred pol šiestou, s minútovým meškaním, vyrazil z Pardubíc motorový osobný vlak smerujúci do Hradca Králové. Odtiaľ zase o tri minúty neskôr a s meškaním sedem minút, odišiel osobný vlak ťahaný parnou lokomotívou, ktorý mieril do Pardubíc. Obe súpravy sa mali križovať práve v Stéblovej. V ten deň to však bolo inak.
Vlak z Hradca tam zastavil 10 minút po pol šiestej. Výpravca ho ako vždy počkal na nástupišti a potom sa vrátil do kancelárie, aby postavil cestu aj pre súpravu, idúcu z opačného smeru. Cestujúci medzitým vystupovali a nastupovali, dvaja sprievodcovia stáli vonku a čakali.
Starší z nich neskôr vypovedal, že asi po minúte uvidel, ako pri dopravnej kancelárii zablikalo zelené svetlo, akým sa dáva znamenie na odjazd vlaku. Informoval teda o tom kolegu vpredu, ten dal znamenie rušňovodičovi a súprava sa vzápätí začala rozbiehať.
Sprievodca pri vyšetrovaní priznal, že pre hmlu nezbadal, či svetlo drží naozaj výpravca, no tým, že signál videl, si bol istý. Výpravca však vonku žiadne znamenie nedával, pretože bol ešte v kancelárii. Zelené svetlo nezaregistroval ani druhý sprievodca, ani rušňovodič.
Tragédii už nezabránili
Chyby sa kopili. Obsluha lokomotívy si nevšimla, že návestidlo je v polohe stoj, hoci práve ona to mala skontrolovať, a uniklo to aj vlakvedúcemu. Ten si vzápätí síce uvedomil, že v Stéblovej na vedľajšom nástupišti nevidel stáť motorový vlak, s ktorým sa tam vždy míňajú, ale predpokladal, že sa budú križovať v ďalšej stanici. No a na dôvažok, nik z personálu osobáku nezaregistroval, že ich vlak prešiel cez výhybku nastavenú pre vjazd oprotidúceho vlaku do stanice a že ju poškodil.
Keď stéblovský výpravca zbadal, že vlak odchádza bez povolenia, rozbehol sa za ním a svetlom i píšťalkou mu dával znamenie, aby zastavil. Vlakvedúci ho aj videl, napriek tomu súprava pokračovala ďalej. Neskôr vypovedal, že zbadal, ako po peróne niekto beží, no pre hmlu dobre nevidel, kto to je. Myslel si vraj, že ide o cestujúceho, ktorému vlak ušiel a chce ho dobehnúť.
Hroziacej tragédii sa výpravca snažil zabrániť ešte tým, že okamžite telefonoval na najbližšie hradlo. Lenže tamojší strážnik zvonenie telefónu nepočul. Bol vonku a kontroloval prejazd motorového vlaku, ktorý sa v tej chvíli rýchlosťou približne 60 kilometrov za hodinu blížil k Stéblovej. Keď drnčiaci telefón zdvihol, stihol už len povedať, že motorák od Pardubíc práve prešiel.
Osobný vlak, idúci po tej istej koľaji oproti, nabral medzičasom rýchlosť asi 55 kilometrov za hodinu. Ručičky na hodinách ukazovali 17.43, keď sa obe súpravy asi jeden a pol kilometra od Stéblovej čelne zrazili.
Dielo skazy dokonal oheň
Z havárie vyšli horšie ľudia, ktorí cestovali motorovým vlakom. Parná lokomotíva, ktorá ho nabrala, premenila jeho prvých päť vozňov na kopu trosiek. V druhej súprave náraz úplne zničil prvý vozeň, z ktorého zostal iba podvozok.
Samotná zrážka však bola iba prvým dejstvom katastrofy. Keďže na poškodenej parnej lokomotíve hrozil výbuch kotla, kurič i rušňovodič z neho začali vyhadzovať von žeravé uhlie. To ale zapálilo naftu, vytekajúcu zo zničeného motorového vlaku a jeho trosky, v ktorých boli desiatky zranených ľudí, sa okamžite ocitli v plameňoch. Rýchlo sa šíriaci požiar tak dielo skazy dokonal.
Zdravotníci, policajti, hasiči a vojaci z neďalekého útvaru dorazili na miesto havárie asi po 30 minútach a viac než dve hodiny vyslobodzovali z trosiek zranených. Bilancia nešťastia však bola napriek ich snahe mimoriadne tragická. Priamo na mieste prišlo o život 110 ľudí, ďalší ôsmi zomreli počas prevozu do nemocnice alebo po ňom. Ťažké či ľahšie zranenia utrpelo 106 cestujúcich.
Musí sa na to zabudnúť
Katastrofa takéhoto rozsahu sa ututlať nedala, predstavitelia režimu sa teda aspoň rozhodli o nej minimálne informovať. Dva dni po havárii vyšla v novinách stručná správa, z ktorej sa verejnosť dozvedela iba o počte obetí a o tom, že vznikla vládna komisia, ktorá má príčiny nešťastia vyšetriť.
Paradoxne takmer dvakrát väčší priestor dostala druhá správa, uverejnená o dva dni, o tom, že najvyšší sovietsky predstaviteľ Nikita Chruščov, ako aj predstavitelia ďalších spriatelených krajín poslali československej vláde v súvislosti s železničným nešťastím sústrastné telegramy. Noviny ich uverejnili v plnom znení...
Približne o dva týždne potom tlač, opäť iba stručne informovala, že komisia vypracovala záverečnú správu a konštatovala vážne porušenie predpisov. No a tri o mesiace napokon noviny priniesli krátku správu, že súd vyniesol tresty nad vinníkmi tragédie.
Vlakvedúci bol odsúdený na päť a pol roka väzenia, rušňovodič dostal o rok menej a kurič jeden a pol roka, všetko nepodmienečne. S ročnou podmienkou vyviazol mladší sprievodca.
Starší sprievodca, ktorý videl svetelný signál a usúdil, že je to znamenie na odchod vlaku, putoval za mreže na štyri roky. Kto však so zeleným svetlom, ako bolo uvedené vo vyšetrovacom spise „nevhodne manipuloval“, sa nikdy nezistilo.