Keď sa to tak vezme, v pozadí tohto nešťastia vlastne stála politika. „Bude tam sám veľký kapitán aj s celým svojím sprievodom,“ písal bývalý poslanec a bývalý minister William Huskisson v liste svojmu priateľovi o slávnostnom otvorení železničnej trate z Liverpoolu do Manchestru.
A kde je „veľký kapitán“, teda víťaz nad Napoleonom Bonapartom a v tom čase už britský premiér Arthur Wellesley, vojvoda z Wellingtonu, tam sa hodlal objaviť a zviditeľniť aj Huskisson. Hoci bol po náročnej operácii obličiek a jeho lekár mu radil, nech zostane v pokoji doma, Huskisson neposlúchol a dátum železničnej slávnosti – 15. september 1830 – sa stal aj dátumom jeho smrti.
Tragické popoludnie
Začiatok prevádzky liverpoolskej dráhy bol veľkolepý a na miesto prišlo hneď osem vlakov. Dve lokomotívy riadili osobne ich známi konštruktéri George Stephenson a jeho syn Robert.
Na stanici boli stovky ľudí, zmätok a hluk, a šesťdesiatročný Huskisson, ktorý sledoval len jediný cieľ – byť videný, si nedával pozor a pri vystupovaní z vagónu vyskočil na koľaj, po ktorej práve prichádzala v tom čase najmodernejšia lokomotíva, slávna Stephensonova Raketa. Anglický politik sa zatackal, spadol na koľaje a výkrik vtedajšej železničnej techniky mu prešiel obe nohy. Ťažko raneného muža rýchlo previezli na faru v neďalekom Ecclese, tam však už vydýchol naposledy.
„Otvorenie jednej z prvých osobných železničných tratí na svete sa zo slávnostného dopoludnia prehuplo do tragického popoludnia,“ poznamenáva Simon Garfield v knihe Posledná cesta Williama Huskissona. A dodáva, že jeho príbeh je hlavne „príbehom ambícií, rivality a politických hier“.
V tieni Wellingtona
William Huskisson (narodený 11. marca 1770 vo Worcestershire v strednom Anglicku) patril vo svojej dobe k popredným politikom. Už ako dvadsaťpäťročný sa stal štátnym podsekretárom, de facto teda námestníkom ministra vojny a kolónií, čo bola v čase ozbrojeného konfliktu s Francúzskom veľmi prestížna funkcia. O rok neskôr už v drese konzervatívcov zasadol aj v britskom parlamente.
Jeho politická hviezda – s krátkymi prestávkami, ktoré trávil na svojom zámku Eartham House v juhoanglickom Sussexe – stúpala nahor. V období napoleonských vojen sa stal štátnym podtajomníkom na ministerstve financií, o niekoľko rokov neskôr bol členom vládneho výboru pre obchod a kolónie, ako päťdesiattriročný sa dočkal vplyvnej pozície britského ministra obchodu a v päťdesiatich siedmich bol dokonca menovaný za ministra vojny a kolónií.
Bol september 1827 a bez toho, aby to Huskisson tušil, sa jeho kariéra chýlila ku koncu. V januári 1828 totiž do premiérskeho kresla zasadol „veľký kapitán“ vojvoda z Wellingtonu. Taktiež konzervatívec, ktorý mal však o britskej politike trochu iné predstavy. V máji 1828 Huskisson rezignoval a jeho nasledujúce pokusy o návrat na politické výslnie sa skončili definitívne 15. septembra 1830 na liverpoolskej železničnej slávnosti.
________________________________________________________
ODKEDY JAZDÍME PO KOĽAJNICIACH
Jeden z najstarších dokladov o koľajovej doprave našli archeológovia neďaleko gréckeho Korintu. Ide o koľaje vyhĺbené v tvrdom vápencovom podloží, po ktorých ľudia pomocou zvierat ťahali na špeciálnych vozíkoch lode v najužšom mieste Korintskej šije (asi 3 km) medzi Egejským a Iónskym morom.
Jedna z najstarších zmienok o drevených, nie len hĺbených koľajniciach, pochádza z roku 1515 a išlo o akúsi prvú lanovku, spájajúcu salzburské podhradie s pevnosťou Hohensalzburg, týčiacou sa na kopci nad mestom. Drevené koľaje sú tiež na začiatku 16. storočia dokázateľné aj v niektorých európskych baniach.
Vďaka banskému priemyslu po koľajniciach prešiel aj prvý parný vlak. Parná lokomotíva Richarda Trevithicka prepravila vo februári 1804 desať ton železnej rudy po trati dlhej 16 km z Penydarrenu do Abercynonu v Anglicku. A v roku 1825 sa medzi anglickým Stocktonom a Darlingtonom otvorila prvá železnica aj pre osobnú dopravu.