Bolo niekoľko minút pred polnocou 12. decembra 1917, keď k mestečku Saint-Michel-de-Maurienne vo francúzskom regióne Rhône-Alpes smeroval vojenský železničný transport. Jeho pasažieri, vojaci unavení štvrtým rokom vojny a najmä nedávnymi bojmi na fronte v severovýchodnom Taliansku, sa už tešili domov. Čakala ich vytúžená dovolenka. Síce iba pár dní, vo vojne je však človek vďačný za každú minútu, ktorú nemusí tráviť v zákopoch.
Vlak, ktorým cestovali, sa už na prvý pohľad odlišoval od iných, dokonca aj vojenských transportov. Po železniciach celej Európy síce vtedy jazdili kvôli nedostatku rušňov a potrebe väčších presunov ľudí, zbraní a munície na front súpravy, ktoré boli podstatne dlhšie, než bývalo zvykom, tento bol ale extrémne dlhý.
Z talianskeho Turína odchádzal ešte „normálny“ vlak s deviatimi vagónmi, počas zastávky v Modane sa však objavil problém. V stanici čakal ďalší transport, pre ktorý nemali železničiari voľnú lokomotívu. Padlo teda rozhodnutie obe súpravy idúce do Lyonu spojiť do jednej.
Lokomotíva mala tak za sebou ťahať až devätnásť vagónov. Rušňovodič Girard protestoval, odmietal s takýmto vlakom pokračovať ďalej a upozorňoval, že rušeň taký náklad síce dokáže utiahnuť, môže sa však stať, že súprava sa nebude dať v prípade potreby ubrzdiť. Vedel o čom hovorí. Na trati, ktorú mali pred sebou ich jednak čakalo pomerne prudké klesanie a okrem toho, iba prvé tri vozne boli prepojené s lokomotívou systémom vzduchových bŕzd. Ďalšie bolo treba brzdiť ručne.
Girard bol síce v práve, lenže bola vojna a jemu, i keď bol civilista, hrozil trest za porušenie vojenskej disciplíny. Jeden z dôstojníkov mu to pripomenul tak, že naňho namieril revolver a povedal mu aby pokračovali v jazde, inak ho na mieste zastrelí. Trinásť minút pred 23. hodinou sa tak transport pohol zo stanice Modane.
Prešiel niekoľko kilometrov smerom k Saint-Michel-de-Maurienne, kde schádzal do údolia. Rýchlosť v tomto úseku bola obmedzená na 40 kilometrov za hodinu, takto preťažený vlak mal ale ísť iba štvrtinovou rýchlosťou. Po chvíli sa však stalo to, pred čím rušňovodič varoval. Bez ohľadu na brzdenie začala 350 metrov dlhá súprava zrýchľovať. Rušňovodič i brzdári v jednotlivých vozňoch robili čo bolo v ich silách, no márne, vlak sa rútil dolu čoraz rýchlejšie. Podľa neskorších odhadov mohol pri takom zaťažení a klesaní dosahovať približne 120-kilometrovú rýchlosť.
Spod vlaku začali lietať iskry, potom z rozžeravených bŕzd vyšľahli plamene a vzápätí sa vykoľajil prvý z vagónov, ktorý okamžite nasledovali ďalšie. Prevažne drevené vozne hneď zachvátili plamene.
Bilancia havárie bola strašná. Z trosiek vytiahli 425 zmrzačených tiel, z ktorých dokázali identifikovať iba 128 mužov. Mŕtvych našli aj pozdĺž trate, ešte pred miestom katastrofy. Boli to vojaci, ktorí z vlaku v panike vyskočili, keď videli, že prvý vozeň sa už vykoľajil. Život si tým ale nezachránili. Mnohí utrpeli ťažké zranenia, niektorí im napokon aj podľahli.
Francúzska armáda chcela nešťastie utajiť, ako to len bolo možné. Udalosť klasifikovala ako vojenské tajomstvo a nesmelo sa o nej informovať. Cez vládnu cenzúru prešla iba stručná správa, ktorú pár dní po katastrofe uverejnili noviny Le Figaro. Znela: „V Savojsku došlo k vážnej železničnej havárii. Vlak s vojakmi, ktorí sa vracali z Talianska do Francúzska, sa vykoľajil. Bohužiaľ, pri nehode sú mŕtvi a veľké množstvo zranených.“ Pravdu sa napokon verejnosť dozvedela až niekoľko rokov po skončení vojny.
