„V živote bolo pre mňa najdôležitejšie poslúchať rozkazy,“ napísal „architekt konečného riešenia židovskej otázky“ Adolf Eichmann vo svojich pamätiach. Tým sa tento nacistický dôstojník snažil zbaviť viny za smrť šiestich miliónov Židov, ktorí zahynuli v dôsledku ním vytvoreného plánu.
Z archívnych záznamov však vyplýva, že tento presvedčený antisemita nebol iba obyčajným „príjemcom rozkazov“, ale „idealistom“, ktorý ľutoval iba to, že sa mu nepodarilo vyvraždiť všetkých Židov.
„Nesplnil som svoju úlohu poriadne, mohli sme urobiť viac,“ hovorí v jednej nahrávke z Argentíny. Eichmann sa 15 rokov od konca druhej svetovej vojny skrýval, našli ho práve v Argentíne a v máji 1960 ho odtiaľ uniesla izraelská tajná služba do Izraela.
Súdny proces s ním sa začal pred 11. apríla 1961, Eichmann v ňom bol napokon odsúdený na trest smrti a 31. mája 1962 ho popravili.
Strojca holokaustu Eichmann (narodil sa 19. marca 1906 v Solingene v Porýní) sa stal členom Hitlerovej NSDAP v roku 1932 a „židovskou otázkou“ sa v rámci organizácie SS (Schutzstaffel) začal zaoberať o dva roky neskôr. Po obsadení Rakúska v roku 1938 bol vyslaný do Viedne, kde založil ústredňu pre židovské vysťahovalectvo. O rok neskôr, po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava stál pri založení podobnej ústredne v Prahe. Eichmann začal organizovať zatýkanie a postupne aj presuny Židov do koncentračných táborov.
Po rozpútaní vojny výrazne vzrástol jeho vplyv, keď bol vymenovaný na čelo presídľovacieho referátu Gestapa. Od marca 1941 niesol Eichmannov „židovský referát“ (Judenreferat) označenie IV B 4.
Adolf Eichmann zohral významnú úlohu pri príprave konferencie vo Wannsee v januári 1942, ktorej hlavným cieľom bola koordinácia „konečného riešenia“ židovskej otázky. Vrcholom činnosti tohto „organizačného génia“ bola v roku 1944 deportácia 440-tisíc maďarských Židov do Osvienčimu.
Súd s v tom čase 55-ročným Eichmannom sa začal v Jeruzaleme v apríli 1961. Pútal celosvetovú pozornosť, arabská tlač z Egypta, Sýrie či Jordánska sa však napríklad vôbec netajila sympatiami k obžalovanému, a dokonca ani ľútosťou nad tým, že „svoju prácu Eichmann nestihol dokončiť“.
Obžalovaný bol v 15 bodoch, ktoré zahŕňali zločiny proti židovskému národu, zločiny proti ľudskosti a členstvo v zločineckých organizáciách. Obžaloba sa opierala o zákon o prenasledovaní nacistov a kolaborantov z roku 1950.
Na všetkých 15 bodov Eichmann zo svojej kabíny z nepriestrelného skla odpovedal: „Nevinný.“
V priebehu procesu svedčilo proti nemu viacero ľudí, ktorí holokaust prežili a ktorí dokazovali jeho vinu pri transportoch Židov do vyhladzovacích táborov. Eichmann sa – podobne ako mnohí nacisti počas Norimberského procesu – snažil presvedčiť o tom, že rozhodnutia prijímal iba jediný muž, Adolf Hitler, a že on len vykonával rozkazy.
Keď sa ho hlavný prokurátor Gideon Hausner pri krížovom výsluchu opýtal, či sa považuje za vinného za vraždy miliónov Židov, Eichmann odpovedal: „Právne nie, z ľudského hľadiska... áno. Zodpovedal som za ich deportácie.“
Hlavné pojednávanie bolo napokon ukončené 14. augusta 1961 a o štyri mesiace sudcovia oznámili, že Eichmann je vo všetkých 15 bodoch obžaloby vinný. Prvé štyri body sa týkali zločinov proti židovskému národu, piaty až dvanásty bod zločinov proti ľudskosti a posledné tri body ho obviňovali z príslušnosti k trom zo štyroch zločineckých organizácií (SS, SD a Gestapu). Rozsudok smrti nad Adolfom Eichmannem vyniesol súd v piatok 15. decembra 1961 o deviatej ráno.
Eichmannovo odvolanie izraelský súd zamietol v máji 1962 s odôvodnením že Eichmann „žiadne vyššie rozkazy nedostával, bol sám sebe šéfom a sám rozkazy vydával. ... Myšlienka konečného riešenia by nikdy nenadobudla takú pekelnú formu, nebyť fanatickej horlivosti a nenásytnej krvilačnosti odvolateľa a jeho komplicov“.
O milosť požiadal izraelského prezidenta Jicchaka ben Zviho sám Eichmann aj viacero ďalších osobností. Ben Zvi to 31. mája 1962 odmietol a Eichmannovej manželke Veronike napísal pasáž z biblickej Prvej knihy Samuelovej: „Ako tvoj meč zbavoval ženy detí, tak nech je tvoja matka bezdetná nad iné ženy.“
Adolfa Eichmanna obesili ešte v ten istý deň krátko pred polnocou vo väznici Ramla. Na popravisku vyhlásil: „Nech žije Nemecko. Nech žije Argentína. Nech žije Rakúsko. Nikdy na nich nezabudnem. Pozdravujem svoju ženu, rodinu a mojich priateľov. Som pripravený. O krátky čas sa znovu stretneme. Zomieram s vierou v boha“. Jeho telo po smrti spálili a popol vysypali do Stredozemného mora, mimo izraelských výsostných vôd.
Proces, ktorý sa skončil vynesením jediného trestu smrti pre civilistu v povojnovej histórii Izraela, znamenal obrat aj v dejinách židovského štátu. Podľa americkej historičky Deborah Lipstadtovej boli práve výpovede ľudí, ktorí prežili holokaust (hoci z právneho hľadiska nemali na súd žiadny vplyv), najdôležitejším aspektom procesu. Po ich výpovediach sa zmenil v Izraeli pohľad na obete holokaustu a mnohí Izraelčania boli až potom schopní naplno hovoriť o vyvražďovaní.
O procese napísala slávnu knihu nemecká filozofka Hannah Arendtová (Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla), ktorá sa snažila ukázať, že holokaust nevykonávali morálne znetvorení jednotlivci so sadistickými sklonmi, ale ľudia, ktorí boli „desivo normálni“. Podľa Arendtovej nebol Eichmann antisemitom, hlavným motívom jeho desivých činov vraj bol kariérny postup a vykonávanie rozkazov.
Známy britský historik špecializujúci sa na holokaust David Cesarani ale vo svojej knihe (Eichmann. Jeho život a zločiny) mieni, že Eichmann bol extrémnym antisemitom, čo bola dôležitá motivácia pre jeho genocídne akcie.
Aj podľa Lipstadtovej bol Adolf Eichmann jasný antisemita, čo podložila vo svojej knihe Eichmannov proces citáciou jeho slov pred popravou, keď povedal, že na smrť pôjde spokojný, pretože zabil milióny Židov. Lipstadtová tiež odmietla kritické názory Arendtovej o tom, že židovské rady počas vojny pomáhali nacistom dávať dohromady zoznamy židov pre deportácie do vyhladzovacích táborov.