Keď po rokovaní so svojím českým náprotivkom Václavom Klausom 26. augusta 1992 v brnianskej vile Tugendhat vyslovil slovenský premiér Vladimír Mečiar pamätnú vetu: „Predpokladáme, že k 1. januáru 1993 by vznikli dva samostatné štáty – Česká republika a Slovenská republika,“ bolo jasné, že zánik spoločného štátu je neodvratný.
Jedna otázka bola zodpovedaná, vo vzduchu však od tej chvíle visela iná, nemenej dôležitá. Ako bude jeho rozdelenie prebiehať? Rýchlosť, s akou obaja politici od júnových volieb dospeli k zásadnému rozhodnutiu, naznačovala, že našli spoločnú reč. No už zakrátko sa ukazuje, že je to iba ilúzia.
„Ak slovenská strana totálne nezmení svoj prístup, ktorý predvádzala v posledných dňoch, mám strach, že sa nebudeme môcť na ničom dohodnúť. Neviem, v čom by sme jej mali ustupovať, keď jej chýba elementárna pravdovravnosť a slušnosť,“ vyhlasuje zjavne nahnevaný Václav Klaus 6. októbra 1992 v Jihlave, krátko pred začiatkom jedného zo vzájomných rokovaní s Vladimírom Mečiarom.
V dvoch vetách českého premiéra, ktorý len zriedka prejavuje navonok emócie, v tej chvíli explodujú všetky nezhody a problémy, ktoré sa za uplynulých päť týždňov nahromadili. Do kritického bodu priviedli vzájomné rokovania najmä spory o to, ako rozdeliť spoločný štát a jeho majetok.
Jeden urazený, druhý zdrvený
Na začiatku septembra sa ešte zdalo, že všetko pôjde ako po masle. Na pôde federálneho parlamentu sa začal prerokúvať návrh ústavného zákona o spôsobe zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Jej existenciu mohla podľa jeho znenia ukončiť deklarácia Federálneho zhromaždenia prijatím ústavného zákona, dohoda oboch národných rád, referendum, prípadne vystúpenie jednej z republík zo štátneho zväzku. Na týchto štyroch možnostiach sa ešte v lete dohodli delegácie Mečiarovho HZDS a Klausovej ODS.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
