Mladá žena v splývavom rúchu ticho našľapuje po schodoch a snaží sa dostať z hradu Wartburg v Durínsku. Podchvíľou sa obzerá okolo seba a v očiach jej vidno odhodlanie zmiešané so strachom. Už je takmer za bránou, keď sa zrazu vedľa nej vynorí postava.
„Ach, Ľudovít, zľakla som sa, nemôžeš sa takto zakrádať,“ snaží sa láskavo zahriaknuť manžela.
„Moja milá, to ty sa tu plížiš ako duch. Kam si sa vybrala?“ zastúpi jej cestu.
„Len poprechádzať sa, trochu na vzduch, v hrade je tmavo a vlhko,“ odvetí a snaží sa prešmyknúť medzerou medzi mužom a hradným múrom.
„Čo to máš pod plášťom? Zdá sa mi, že tam čosi ukrývaš,“ nedá sa odbiť mladík a chytí ju za ruku.
„Nič špeciálne, drahý môj, len košík s ružami, vieš, že ich mám rada, pusť ma, prosím,“ pokračuje ona pokorne a podvedome stisne ukrytý kôš v ruke.
Nie, nemá v ňom ruže a dobre to vie. Ale je to len chlieb, chlieb pre núdznych, to predsa nemôže byť hriech, hovorí si v duchu a pokúša sa vymaniť z mužovho zovretia.
„A nie náhodou niečo iné? Aj vrabce čvirikajú, že z hradu vynášaš celý majetok. Ukáž mi ten košík, odkry plášť,“ nalieha muž. Je neoblomný a čoraz tuhšie zviera manželkino zápästie.
„Pane, daj mi silu,“ zašepká vystrašená žena a pomaly nadvihne roh rúcha. V košíku sa skvú červené a biele ruže, vyzerajú ako čerstvo odtrhnuté.
„Odpusť mi, drahá, už nikdy nebudem o tebe pochybovať,“ padne pred ňou na kolená a objíme jej nohy.
„Vďaka ti, Bože,“ sotva počuteľne nasmeruje odkaz smerom k oblohe žena, pohladí muža po hlave a odchádza...
Ak vám predchádzajúce riadky pripomínajú niečo medzi románom pre ženy a stredovekou legendou, nie ste ďaleko od pravdy. Lebo hoci dialógy a podrobnosti tejto scény sú len autorským konštruktom, hlavné rysy sú základom pre jeden z mnohých zázrakov pripisovaných uhorskej princeznej, ktorú dnes svet pozná ako svätú Alžbetu.
Legenda o ružiach sa vo viacerých obmenách (namiesto manžela sa niekedy uvádza svokra či švagor) stala jednou z tradícií, ktorá túto sväticu sprevádza pra...
Zostáva vám 85% na dočítanie.