Bol život v stredovekom meste bezpečný?
Policajné nariadenia sú známe už od 14. storočia a podľa nich mali policajné orgány alebo pomocné stráže pomerne veľké práva stíhať a trestať priestupky a kriminálne činy. Problém tkvel v tom, že pomocníkov bolo málo a vydržiavanie polície bolo veľmi drahé. Na druhej strane každý rozsudok bol vždy spojený s finančným trestom, ktorý šiel čiastočne poškodenému, sčasti sudcom a sčasti do mestskej pokladnice. A pretože sudcovia boli zároveň radnými, mali záujem o to, aby sa prečiny súdili a vinníci odsudzovali.
Dochádzalo k nim často?
Podľa prameňov ľudia pri hádkach a bitkách po nejakej tej dýke siahali veľmi ľahko a dosť často páchali najrôznejšie krvavé činy. Ak bol v stredoveku niekto hlboko dobodaný, mal len veľmi malú šancu prežiť. V tomto ohľade bolo stredoveké mesto nebezpečné, ba priamo brutálne miesto. Ak ste však niekoho zabili pri bitke, bolo možné tento spor, toto zabitie, vyriešiť aj mimosúdnou cestou, teda formou finančného vyrovnania s pozostalými. V prípade, že k vyrovnaniu nedošlo, mestský súd uložil násilníkovi trest v podobe doživotného či časovo obmedzeného vyhnanstva. Ak však došlo k zabitiu pri lúpeži, nasledoval tvrdý trest, teda trest smrti. Popravovalo sa však aj za krádež. Skrátka, záviselo od rozhodnutia mestskej rady či mestského súdu, ako danú záležitosť posúdili.
Takže záležalo na tom, ako sa kto vyspal?
Zjednodušene je to tak možné povedať. Na druhej strane si však mestá často vyžiadali schválenie od takzvanej vrchnej súdnej stolice, čo znamenalo, že sa radní, ktorí nemali žiadne právne vzdelanie, pýtali rady Starého Mesta pražského alebo Litoměříc (podľa toho, aké právo kde platilo), ako prípad vyriešiť.
Záležalo na postavení vraha a obete?
Nie, každý ľudský život mal v českom práve rovnakú hodnotu. V susednom Poľsku to však bolo inak. V prípade znásilnenia sa tu ešte v 14. storočí stretávame s odstupňovaním trestov podľa sociálnej príslušnosti násilníka a znásilnenej.
Ako sa znásilnenie trestalo tu?
V 14. storočí sa znásilnenie stalo zločinom, keď mestské aj krajinské právo stálo na strane ženy. Snažilo sa chrániť ju, ale vyžadovalo, aby prejavila pri znásilnení obrannú iniciatívu. Musela kričať, musela sa brániť, musela mať roztrhaný odev... Skrátka spätne nebolo možné niekoho obviniť, že ženu znásilnil, bez toho, aby sa pritom bránila.
A keď žena niekoho obvinila?
Muži mohli použiť očistné prísahy, ktoré ich zbavili viny zo spáchaného zločinu. V prípade znásilnenia sa však za muža muselo zaručiť deväť hodnoverných svedkov, ktorí prisahali, že ide o čestného človeka. No pri tomto zločine bývali sudcovia obozretní. Veľakrát na tieto svedectvá neprihliadali a skôr sa prikláňali na stranu potenciálne znásilnených žien. A podľa práva bol za znásilnenie ukladaný trest smrti. Podľa českého krajinského práva mohla popravu násilníka vykonať sama znásilnená žena. Bol to jediný prípad, v ktorom sa udržiaval princíp krvnej pomsty.
Prečiny svojich obyvateľov inak trestalo samo mesto?
Áno. Richtár mal, ako kráľovský úradník, obvykle na starosti len menšie súdne spory, zatiaľ čo záležitosti hrdelnej povahy na seba brala mestská rada. Aby si mešťania vydobyli ešte väčšiu slobodu, snažili sa od panovníka správu územia vykúpiť a obsadzovať ju vlastným úradníkom. Keď sa im to podarilo, boli neobmedzenými vládcami nad právom. Nie každé mesto však malo hrdelné právo a nie každé mesto si platilo vlastného kata. Napríklad Nové Mesto pražské si ho požičiavalo za poplatok od Starého Mesta.
Spoločnosť katmi opovrhovala?
Kati, hrobári a šarhovia patrili k nečistým remeslám, pretože prichádzali do styku s mŕtvymi telami. V niektorých mestách býval kat mimo mesta, inde ich, naopak, bolo možné nájsť vnútri hradieb. Kati sa nesmeli zúčastňovať na politickom živote a nemohli sa stať radnými ani súdnymi prísediacimi. A nemali pasívne volebné právo, rovnako ako väzni za prvej republiky.
Odsadali si od nich v krčmách?
Zo spoločnosti ich vylučovalo právo, ale či to tak bolo aj v bežnom živote, ťažko povedať.
Zaskočilo ma, koľko si za staromestskú exekúciu účtoval kat Mydlář. To boli obrovské peniaze.
To áno, ale staromestská exekúcia bola dosť výnimočnou záležitosťou. Vysoké ceny popráv boli podmienené aj tým, že kat verejne porušoval prikázanie nezabiješ. A tým mu hrozilo večné zatratenie. Takže peniaze mohli byť aj akousi formou vykúpenia tých, ktorí služby katov využívali.
Diali sa také verejné popravy aj predtým?
Áno, pri zločinoch súdených ako politické sa niekedy popravovalo aj niekoľko radných alebo vzbúrencov naraz. Ak radný zradil svoje mesto alebo ak vyzradil, o čom sa na rade hovorilo – všetko vyslovené bolo tajné –, hrozil mu trest smrti. Byť radným teda bolo dosť nebezpečné povolanie, zvlášť keď medzi sebou súperili o moc v meste rôzne rodové a priateľské frakcie.
Popravovali sa aj ženy?
Popravovali, ale nie z politických dôvodov. Pri preukázanom cudzoložstve ich vešali či stínali, za vraždu vlastného dieťaťa ich nabodávali na kôl alebo zakopávali zaživa do zeme.
Odohrávalo sa to niekedy ako šou pre ľud?
Napríklad poprava pražského mešťana Krásu vo Vroclave bola na základe rozhodnutia Žigmunda Luxemburského verejnosti prístupná. Podobne to bolo v prípade obesenia Jana Roháča z Dubé a jeho spolubojovníkov. Vystavovanie častí tiel popravených pre odstrašenie ľudí bolo veľmi obvyklé, predovšetkým pri politických prečinoch. Naopak, vrahovia a zlodeji bývali často popravovaní mimo mesta.
Je pravda, že väzenie bolo vtedy celkom fajn?
Vo väzení to nebolo také zlé, pretože si ho každý musel sám zaplatiť. Tresty vtedy boli skôr krátkodobé, takže vo väzení ste si zvyčajne odsedeli len pár dní. U ľudí, ktorí si väzenie nemohli dovoliť, sa, naopak, siahalo k fyzickým trestom. Pobyt vo väzení bol pomerne nákladný, čo platilo predovšetkým o väzení pre dlžníkov. Tí museli väčšinou v krčmách čakať na to, až ich príbuzní a známi zoženú potrebné peniaze. Ak ich však nezohnali, museli si ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.