StoryEditor

Zomrel na normalizáciu. Básnik filmu Elo Havetta neuniesol koniec slobody a prevracanie kabátov

09.02.2019, 10:10
Keď odišiel, mal iba tridsaťšesť. Jeho súpútnici ho označujú za guru a génia, ale aj za jednu z najtragickejších obetí normalizácie. Ostali po ňom dva oceňované celovečerné filmy, jeho odtlačkami je však poznačená celá naša kultúra. Elo Havetta. Symbol nezávislosti, nonkonformnosti... a extrémnej zraniteľnosti.

„Elo Havetta bude slávny, a to skoro, veľmi skoro.“ Takto znela prvá veta propagačného materiálu pre filmový festival v Sorrente v roku 1969.

Jeho debut Slávnosť v botanickej záhrade tu získal ocenenie Strieborná siréna za réžiu. Filmom, v ktorom sa miešajú naivné fresky s púťovými odrhovačkami, kde vodu na víno premieňa Kristus, ale aj Bakchus, sa Havetta okamžite zaradí medzi špičky slovenskej kinematografie. Po boku Juraja Jakubiska či Dušana Hanáka.

A to aj preto, že prostredníctvom karnevalovej poetiky sa mu podarí – ako píše filmový historik Václav Macek v monografii z roku 1990  – intuitívne vystihnúť našu národnú podstatu. Odvážne, inovatívne, z úplne nového uhla. A iste, aj trochu provokačne.

Dejiny však práve v tom čase prehadzujú výhybku a vydávajú sa na pochod cestou, na ktorej sa presne toto neodpúšťa. A Ela Havettu, nesúceho si zranenia už zo svojho rodiska, zastihnú nepripraveného. Bez štítu, ktorý viac alebo menej chránil jeho podobne postihnutých generačných druhov...

Osamelý Vozokanec

„Prajem si málo. Prajem si i v najtvrdšej realite života uchovať schopnosť počuť neviditeľné struny. (…) Uveriť, že keď sa dívam do diaľky, dúhovky mojich očí sú modré.“

Nad vetami z Elovej poviedky Struny by sme ľahko mohli mávnuť rukou ako nad mladíckym pátosom. Keby ho tak dobre nevystihovali. Elo Havetta bol totiž skutočne básnik reality, aký sa nerodí každú dekádu. Povedané slovami animátora Ivana Popoviča: čudo.

Avšak „čudo“, ktoré na najväčšie talenty svojej generácie pôsobilo ako magnet: „Elo bol absolútne mimoriadny človek. O konskú dĺžku pred všetkými maliarmi, spisovateľmi, básnikmi či filmármi, ktorí sa tu v 60. rokoch prelínali. Či už si to niekto priznáva, alebo nie,“ tvrdí a spomína aj na jeho bláznivé nápady, ktoré sa ho prudko zmocňovali. Napríklad prejsť po šikmej stene...

Do Bratislavy, na legendárnu ŠUP-ku, teda strednú Školu umeleckého priemyslu, prichádza v roku 1953 zo sedliackej rodiny z dediny Veľké Vozokany pri Zlatých Moravciach. A práve v jeho rodisku, „kde ešte v zime cítiť dozvuky horúceho leta a kde zrak nestúpa k chladným výškam, ale skôr skĺzne k vchodom vinohradníckych pivníc“, možno podľa  Maceka vystopovať základné črty jeho osobnosti. Chalanovi s...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
01 - Modified: 2024-12-16 09:25:00 - Feat.: - Title: A Pieseň práce poznáš, súdruh? Ako sa v ére komunizmu u nás kontrolovala populárna hudba 02 - Modified: 2024-12-16 09:00:00 - Feat.: - Title: Príbeh bratislavského metra: Ako by vyzeralo, kde by boli stanice a prečo ho už dnes nikto stavať nechce? 03 - Modified: 2024-12-14 09:10:00 - Feat.: - Title: Pohnutý osud Brama Stokera. Autora Draculu ničila závislosť od šéfa, diagnóza, ktorou trpel, je dodnes neznáma 04 - Modified: 2024-12-14 09:22:14 - Feat.: - Title: Ľudské zoo boli pred 70 rokmi v Európe ešte úplne bežné. Exponáty videli milióny ľudí, toto je ich ohavná história 05 - Modified: 2024-12-13 11:00:00 - Feat.: - Title: Príbehy slávnych jedál: Švédske mäsové guľky vo svete preslávil nábytkársky gigant, ich pôvod však siaha do Osmanskej ríše
menuLevel = 2, menuRoute = history/profily, menuAlias = profily, menuRouteLevel0 = history, homepage = false
18. december 2024 08:18