„Tomu, kto žil tak rád ako ja, prešli roky vo veľkej rýchlosti.“ Ale aj ďalší výrok skladateľa, pedagóga, dirigenta, interpreta a organizátora hudobného života v Bratislave Alexandra Albrechta dokumentuje jeho túžbu nepremárniť ani rok: „Môžem povedať, že moje narodenie bolo jediným pasívnym počinom môjho života.“
O detstve vravel, že ak ľudia stále nariekajú za jeho stratou, je to skôr dôsledok zlej pamäti. Nemal rád retrospektívnosť. Okrem veselých spomienok mu z jeho vlastného detstva zostala trpká melancholická príchuť. Ten splín, hoci život naberal plnými hrsťami, sa mu stal súmrakom pri svetlých okamihoch.
Skladal už od desiatich
Narodil sa 12. augusta 1885 v rumunskom Arade do významného prešporského rodu, v ktorom sa kládol dôraz na vzdelanie a umenie. Potrebu vzdelávať sa mu vštepoval otec Johannes, riaditeľ reálky a germanista.
Lásku k umeniu získal aj z matkinej rodiny, kde sa umelecký talent dedil z generácie na generáciu. Pokračovaním tejto línie bol syn Alexandrovej sestry Thomas Messer, ktorý to dotiahol až na riaditeľa newyorského múzea Solomona R. Guggenheima, ako aj Alexandrov syn Ján Albrecht.
Malý Alexander bol už v gymnaziálnych časoch aktívnym hudobníkom a pôsobil ako organista gymnaziálneho kostola. Okrem toho komponoval. Prvú skladbu Scherzo pre klavír štvorručne napísal v desiatich rokoch.
Alexandrovo nadanie ešte viac podchytil jeho starší spolužiak z gymnázia. Bol ním Béla Bartók, ktorý sa stal Alexandrovým učiteľom a celoživotným priateľom. Ich stretnutia sa niesli v duchu rozhovorov o hudbe, interpretácií a tvorení. Navzájom sa podporovali a často si boli prvými poslucháčmi svojich skladieb. Bartók aj po odlúčení Albrechtovcov navštevoval a vždy mal u nich pripravenú hosťovskú izbu.
Nikto nepochyboval, že by mal Alexander ísť hudbu študovať. Zostávalo iba vyriešiť kam. Budapešť sa zdala vhodnejším riešením než Viedeň, ktorá sa zakonzervovala vo svojej tradícii. Albrechtovi
tradicionalizmus prekážal. Vnímal skôr nové smery a nové kompozičné štýly. Nezav...
Zostáva vám 85% na dočítanie.