Streda, prvého februára 1989. V nemocnici v nemeckom Mannheime sa nad posteľou útleho mladého muža s planúcimi čiernymi očami skláňajú dve ženy. Obe sú mu matkou, hoci jednu nenazve inak ako „teta Hilda“. Rozprávajú sa, spomínajú.
Vyše desaťročie sa poriadne nevideli, no často sa hodiny počuli cez telefón. Keď odchádzajú, lúčia sa s tým, že ho zas čoskoro prídu pozrieť. Muž sa na ne len slabo usmeje a pohľadom ich odprevádza.
Na druhý deň je však už všetko inak. Lekár vypisuje na úmrtný list meno Ondrej Nepela a ako príčinu smrti rakovinu lymfatických uzlín. Odchádza tak jedna z legiend nielen slovenského, ale aj svetového krasokorčuľovania. Príliš mladý na smrť, príliš starý a úspešný na zabudnutie.
Ak by sa mu osudným nestal v tom čase neveľmi prebádaný a neskrotný vírus HIV (pretože práve ten a z neho vyplývajúci AIDS bol skutočnou príčinou smrti), 22. januára by sfukoval na torte sedemdesiat sviečok. Možno v kruhu rodiny a známych. A možno aj v prítomnosti televíznych kamier, ktoré by pripomínali jeho dosiaľ neprekonané úspechy.
Osem titulov majstra Československa od jeho čias nikto na Slovensku neprekonal. A nikomu zo slovenských ani z českých krasokorčuliarov sa na krku súčasne nehompáľalo olympijské zlato a ďalších trinásť medailí (z toho osem s najcennejším odleskom) z majstrovstiev Európy a sveta.
A možno by mával do kamery len v rámci videokonferencie zo zámoria a na sociálnych sieťach by zbieral gratulácie a obdivné statusy. Ktovie. Historici zväčša nemajú radi hypotetické otázky štýlu „čo by bolo, keby...“
Napriek tomu, že meno Ondreja Nepelu už patrí do histórie, skúsme si zaprorokovať, ako a čím by dnes žil, čo by hovoril na cestu, ktorou sa od jeho víťaz...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
