Prababička Edity Steinovej sa zvykla v piatok večer pri zapaľovaní šabatových sviec modlievať, pričom na záver svojej modlitby vždy dodala: „Ó, Pane, zošli na nás tak veľa, koľko môžeme zniesť.“ Súdiac podľa Editinho ťažkého života s tragickým koncom bola nesmierne silnou osobnosťou, ktorá dokázala zniesť množstvo prekážok, prehier i utrpenia. Nič z toho, čo podstúpila, ju nezlomilo.
Dokonca nad ňou nevyhrali ani nacisti, ktorí ju neľudsky zavraždili v koncentračnom tábore. Európu si nepodmanil ani ich pokus o nadčloveka. Bola to práve Edita Steinová, pôvodom jednoduché židovské dievča, ktorú vyhlásili za svätú a spolupatrónku starého kontinentu. Mnohí kresťania si ju tak dodnes uctievajú ako vzor hodný nasledovania.
Na prvý pohľad vyzerá jej príbeh ako fikcia hollywoodskeho trháku. Prežitý je však naplno v autentickej hĺbke vážnych rozhodnutí a v kontexte nepriaznivých dejinných okolností.
Detstvo bez otca
Narodila sa v malom prenajatom domčeku na Uhoľnej ulici vo Vroclave. Písal sa vtedy 12. október 1891. Jej otec obchodoval s drevom. S týmto cieľom si založil vlastnú firmu, ktorá bola na začiatku značne zaťažená dlhmi. Často musel preto riešiť ťažkosti s uživením rodiny.
Keď Edita nemala ani len dva roky, prišla o neho. Zomrel na úpal počas letnej pracovnej cesty v lese medzi Bukowicami a Goszeczom. Starostlivosť o rodinu a obchod musela prevziať matka.
Firemná situácia sa postupne zlepšila a rodina splatila všetky dlhy. Steinovci sa presťahovali do väčšieho domu, avšak skromné životné pomery pretrvávali. Editu ovplyvnila skromnosť na celý život.
Vo svojich spomienkach uviedla: „Nebolo vôbec ľahké nakŕmiť a obliecť sedem detí. Nikdy sme nehladovali, no boli sme zvyknutí na najväčšiu jednoduchosť a šetrnosť. Niečo z tohto nám zostalo doteraz. V kruhoch, v ktorých som sa pohybovala neskôr, som sa často odlišovala svojou skromnou garderóbou, a hoci mi to bolo nepríjemné, ako každá výnimka, nikdy sa mi nepodarilo dosiahnuť zásadné zlepšenie.“
Ako najmladšie dieťa mala s matkou špecifický vzťah viažuci sa na posledné spomienky na otca. Napriek tejto vnútornej súhre nebola matka pre Editu nikdy dôverníčkou. Sama priznávala, že „to nakoniec ...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.