Hoci Kocúrkovo, symbol slovenskej malosti, zatuchnutosti a nežičlivosti, stvoril Ján Chalupka, o čosi mladší Jonáš Záborský ho vo svojom diele Faustiáda obohatil o úplne nové dimenzie. A výrazne tým prehĺbil naše chápanie dobového hnutia a smeru, označovaného ako romantizmus.
O tom, že tento kňaz, najskôr evanjelický, neskôr katolícky, nepatril do kategórie prejemnených idealistov, svedčí už Záborského etymológia názvu, ktorý – slovami literárneho vedca Petra Zajaca – urobil v slovenskej kultúre veľkú kariéru:
„... drotár rozvaľoval sa na širokej teplej peci. Ako si tam ležal horeznačky, počnú sa mu dvíhať čierne gatiská práve tam, odkiaľ mu nohy vyrástli. Kocúr, hľadiac na to zo zvrchu teplej pece, mal to v nerozume svojom za zjavenie sa myši. Hľadí, hľadí, strojí sa zhrbený ku skoku. Raz cup! Zatne pazúrmi do domnelej myši. Z pomsty potom nazvali drotári dedinu Kocúrkovom...“
Vzdorovitý od decka
Písanie bolo Záborského jedinou radosťou i spásou. A to napriek tomu, že mu zaživa neprinieslo úspech ani slávu – práve naopak.
„Život a činnosť Jonáša Záhorského... je v nejednom smere tragikum,“ napísal o ňom literárny kritik František Votruba.
„Sklamal sa v životnom povolaní, jeho ašpirácie v krásnej literatúre boli v prvom rozvinutí ubité, jeho borba za spisovnú jednotu s Čechmi, vášnivá a neústupná, bola prehratá tak, že i sám zástanca prestúpil k bývalým odporcom, jeho dramatické práce, namáhavé a početné, minuli sa cieľa, a z vedeckej činnosti na poli histórie, ktorej venoval najviac úsilia a času a v ktorej mal úspechy najznačnejšie, zostali nám iba zlomky: hlavné dielo, dejiny Slovenska, sa uverejnenia nedočkalo.“
Našťastie, druhá polovica hodnotenia z 50. rokov minulého storočia už neplatí. Nielen literárna kritika napokon ocenila Záborského tvorbu.
Dejiny kráľovstva uhorského, prvý raz vydané v roku 2012 (!), sa dočkali nečakaného čitateľského úspechu. No v podstate zákonitého. Literárny štýl Jonáša Záborského je svieži a nepatetický. No najmä, ironizovanie a kritickosť, ktorými dráždil svojich súčasníkov, prinášajú v 21. storočí nový a vzácny uhol pohľadu na národoveckú éru.
Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v dedinke Záborie neďaleko Martina. Jeho rodičia boli chudobní zemania, obaja však vedeli čítať i písať. Ich mladší syn bol síce nadaný, avšak komplikovaný už od decka.
„V povahe mojej bola hneď rozpustilá veselosť, hneď v samote si ľubujúca zádumčivosť, a vždycky nesklonná vzdorovitosť. Nejedol som celý deň, keď mi nedali, čo som pýtal. Kľačať nemohli ma nahnať ani hrozbami, ani bitkou. Skrze ctižiadosť dalo sa pri mne najviac vykonať; a tú vedela veľmi dobre použiť matka,“ píše o sebe v diele Vlastný životopis.
Jonášova myseľ sa z pestrej palety sku...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.