Slovenská národná knižnica - Literárny archív
StoryEditor

Učil čítať Slovákov, hoci sám bol takmer slepý. Hrebendu žiadna zo životných tragédií nezlomila

16.03.2020, 10:05
Jeho príbeh dojíma aj inšpiruje. Matejovi Hrebendovi život naložil viac než dosť, väčšina by v jeho koži a dobe skončila pri žobraní. Zrádzalo ho zdravie, deti, živly, no žiadna z tragédií ho nezlomila. Hnali ho vpred ideály a najmä vynaliezavosť, s akou ich dokázal napĺňať.

Každý vie, že marec je mesiac knihy. To, že sa ním stal na počesť Mateja Hrebendu, je už menej známy fakt. Práve v tomto mesiaci, konkrétne desiateho v roku 1796, prišiel na svet v gemerskej obci Píla ako stredný z troch bratov.

Ťažké to mal už odmala. Mama mu zomrela ako desaťročnému, otec – vzdelaný, no nestály, lavírujúci medzi prácou notára a učiteľa – sa o synov nedokázal riadne postarať. Najmladšieho z nich si preto k sebe zobral iný manželský pár. Žiaľ, o rok nato sa malý Daniel utopil.

Mateja už v tom čase trápili problémy s očami. „Chybu zraku som už so sebou priniesol na svet, a tá sa v detinstve poznať dala. Tak sa rozpamätávam, že keď som sa ako päťročné dieťa s dietkami hrával, už moju chybu znamenali a mňa slepým prezývali,“ spomína v autobiografii, ktorú napísal ako 64-ročný.

Paradoxne, už odmala ho bavili knihy a ich čítaním trávil mnoho času. Keď už večer pri lampe nedokázal vidieť na písmená, presunul svoju obľúbenú činnosť na deň. A keď už to nešlo ani takto, mal naporúdzi ďalšie riešenie: obrátil sa na druhých.

„Konal som cestu i na štvrtú a piatu dedinu k takým ľuďom, ktorí mi knižky predčítať ochotní boli. A tým bystrosti dostávala pamäť moja. Čo mi ukrátené bolo na zraku, to mi bolo vynahradené na pamäti.“

Životaschopný mládenec

Napriek slabnúcim očiam sa musel po smrti mamy postarať aj o vlastné živobytie. Pracoval ako mendík, teda pomocník učiteľov či evanjelických kňazov. Vystriedal ich niekoľko a podľa všetkého išlo o pomerne multifunkčnú pozíciu: pomáhal s rôznymi drobnými službami, kadečo prinášal, odnášal, vybavoval, ale tiež spieval a dokonca písal verše na telo.

„Na Píle a inde, kde som mendíčil, chodil som obyvateľom na mena vinšovať, tiež i pri pohreboch, kde som z povinnosti chodil ako mendík spievať, som za ten čas, pokiaľ sa na kar ľudia zhromaždili, verše zložil a odriekal a skrze to i dobročinnosť rozmnožil. Potom prišiel som na tie myšlienky i vážnejších ľudí na meniny s veršami navštíviť.“

Spojenie talentu, dobrého nápadu a osobného šarmu spôsobilo, že sa okolo neho vytvorila sieť prívržencov z prostredia kňazov i učiteľov. Práve vďaka schopnosti zabezpečiť si kontakty sa mohol celoživotne venovať svojej najväčšej vášni: zbieraniu, kupovaniu a

predaju kníh. Zachrán...

Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
menuLevel = 2, menuRoute = history/profily, menuAlias = profily, menuRouteLevel0 = history, homepage = false
16. január 2026 03:16