Niektorých ľudí si pamätáme pre to, čo počas života urobili. Niektorých pre to, čo, paradoxne, neurobili. Niektorí sa do histórie zapíšu vďaka talentu a iní zas kvôli (neraz i kolosálnej) hlúposti či dokonca kvôli náhode. Málokomu sa však pošťastí, že jeho odkaz je minimálne rovnako pozoruhodný a bohatý, ako jeho život a práca.
Meno Alfreda Nobela si každoročne pripomíname v súvislosti s cenou, ktorá nesie so sebou rovnakú mieru prestíže, ako aj kontroverzie (najmä v posledných desaťročiach). No pri príležitosti 190. výročia narodenia tohto výnimočného Švéda nie je na škodu pozrieť sa bližšie na tých 63 rokov, ktoré formovali jeho osobnosť. A verte, málokto by s ním napriek všetkému asi menil.
Otec na úteku
Už detstvo dávalo tušiť, že to Alfred Bernhard Nobel nebude mať jednoduché. Jeho otec Immanuel bol síce nesmierne zručný, inteligentný a nechýbalo mu nič, čo má mať úspešný vynálezca a inžinier. No zároveň zlyhávala jeho podnikavosť, i keď treba uznať, že okolnosti a nepríjemné náhody (napríklad ničivý požiar) ho až príliš často posielali do bankrotu.
Uprostred jedného sa nachádzal aj v roku 1833, keď sa narodil jeho tretí syn. Alfred mal dvoch starších a jedného mladšieho brata, ďalší štyria súrodenci zomreli ešte ako deti.
Ako bábätko si Alfred otca príliš neužil, ten totiž utiekol pred veriteľmi najskôr do dnešného Fínska (v tom čase bolo súčasťou ruského impéria) a neskôr do Petrohradu. Podarilo sa mu získať lukratívnu objednávku od ruskej armády, ktorú presvedčil o tom, že ním vynájdené nálože naplnené pušným prachom sa dajú využiť ako efektívne námorné míny. Vďaka finančnej injekcii založil továreň Ogrev – Nobel a konečne mohol v roku 1942 poslať do Štokholmu po svoju rodinu, ktorú medzičasom živil matkin malý obchod so zeleninou.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 82% na dočítanie.
Zostáva vám 82% na dočítanie.