Vladimíra Boudníka a jeho výtvarný štýl oficiálne kruhy ignorovali. Keď prišlo šťastie, siahol si na život

Takmer dvojmetrová štíhla postava – ako píše Bohumil Hrabal v biografii s názvom Nežný barbar – má svoj predobraz v jeho priateľovi, výtvarníkovi, robotníkovi a experimentátorovi všetkého druhu. Tento „dandy v montérkach“ zažiaril ako kométa – jeho krátka životná dráha bola nevídaná.

Na múroch je vaše vnútro!

Doba minulá takým solitérom nepriala. Socialistický realizmus, neškodná priemernosť a budovateľská propaganda sa stali všeobecným diktátom.

Boudník šiel cestou skutočného zážitku. No aj on sa obracal k obyčajným ľuďom, od ktorých však očakával aktívne vnímanie a predstavivosť. V roku 1947 dokonca spísal niekoľko mierových prevolaní „Národom!“, ktoré súkromne vytlačil a šíril. Následne šiel ešte ďalej, keď písal svoje Manifesty explozionalizmu, v ktorých prevolával bezprostredné prežívanie a oslobodzujúce tvorenie.

„Rozhliadnite sa okolo seba! Na špinavý múr, mramor, roky dreva… Čo vidíte, je vaše vnútro. Nepodceňujte škvrny. Obíďte ich prstom, prekreslite na papier… zmocňujte sa svojho vnútra. Prečo sa dávať čoraz viac ovplyvňovať cudzími vzormi a epigónsky sa im plaziť pri nohách? Tvorte z vlastných podnetov. Máte čo svetu povedať!“

Také a podobné nabádanie písal Boudník vo svojom Prvom manifeste explozionalizmu už 24. marca 1949. O všetko sa chcel podeliť. Aj tieto vyhlásenia posielal mladý nadšenec na mnoho pražských adries, ale napríklad aj do Paríža.