V roku 1965 šoféroval Gabriel García Márquez z Mexico City do Acapulca na výlet so svojou rodinou. Jazda po rozpálených letných cestách plynula monotónne. No potom sa čosi stalo. Ako záblesk z jasného neba či náhle precitnutie v čase, keď pociťoval frustráciu z písania, dostal spásonosný nápad.
Konečne prišiel na to, ako vyrozprávať príbeh, ktorý v ňom dozrieval celé roky. Sám to opísal ako „explóziu“ – ako keby všetky kúsky skladačky zrazu do seba zapadli.
V tej chvíli sa mu v mysli sformovala prvá veta románu, ktorý navždy zmenil literárny svet: „O veľa rokov neskôr, keď stál pred popravnou čatou, spomenul si plukovník Aureliano Buendía na ono dávne popoludnie, keď mu otec po prvý raz ukázal ľad.“
Takto sa začína román Sto rokov samoty (Cien años de soledad). Možno trochu nadnesene sa hovorí, že 20. storočie má iba tri skutočné bestsellery v oblasti umeleckej prózy – Meno ruže od Umberta Eca, Neznesiteľnú ľahkosť bytia od Milana Kunderu a Sto rokov samoty.
Otočil auto a vrátil sa do Mexico City. Zavrel sa do pracovne a osemnásť mesiacov do úmoru písal zahalený oblakmi cigaretového dymu – vyfajčil vraj až tri krabičky denne. Keď román Cien años de soledad vyšiel v roku 1967, zmenilo to nielen jeho život, ale aj literatúru.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.