Z chladných stien varšavskej väznice Mokotów sálajú vlhkosť a smrť. „Katownia“, čiže mučiareň, ako ju pre kruté metódy komunistických bezpečnostných orgánov časom začnú nazývať Poliaci, sa pred dvanástimi mesiacmi stala nedobrovoľným domovom aj pre Witolda Pileckého.
Zo 47-ročného dôstojníka a hrdinu dvoch vojen, ktorý za slobodu svojej krajiny obetoval všetko, tu urobili ľudskú trosku. Po nekonečných sériách sadistických výsluchov má polámané rebrá, poškodený sluch a ruky s vytrhanými nechtami. A vie, že na slobodu sa odtiaľto už nikdy nedostane.
„Snažil som sa žiť tak, aby som sa v okamihu smrti mohol skôr radovať než báť,“ povedal pred takmer dvoma mesiacmi, keď nad ním súd vo vykonštruovanom procese vyriekol ortieľ smrti.
„Celý život som pracoval pre Poľsko. Nikdy som svoje konanie nepovažoval za špionáž, lebo som nekonal v mene cudzej mocnosti, ale vždy som dúfal, že poľská vláda a exilové centrá nájdu spoločnú reč,“ napísal v žiadosti o milosť hlave štátu.
Nebola to prosba pokoreného väzňa, ale slová vojaka, vlastenca, pre ktorého boli sloboda a nezávislosť krajiny na prvom mieste. Prezident Bolesław Bierut, Stalinov služobník, žiadosť podľa očakávania zamietol.
V polovici mája 1948 tak Pileckému zostáva iba pár dní života. Keď píše deťom Andrzejovi a Žofii, ktoré už neuvidí, ruky sa mu trasú. Nie je to strach z konca, ale dôsledok zdevastovaného nervového systému po mučení.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
