Kto z nich má pravdu? Významný teológ, cisterciánsky mních a autor prísnych rehoľných pravidiel Bernard de Clairvaux, alebo opát benediktínskeho kláštora Suger? Obaja sa v Paríži polovice 12. storočia tešia veľkej autorite, ich názory však ľudí rozdeľujú a nútia hľadať odpoveď na otázku, čo je vlastne Bohu bližšie.
Ten prvý káže o živote v chudobe a pokore a stavby monumentálnych chrámov považuje za hriech. Druhý sa usiluje o pravý opak. Bol to práve on, kto inicioval prestavbu kostola Saint-Denis na veľkú presvetlenú baziliku, ktorú budú nasledujúce pokolenia označovať za prvú stavbu gotickej architektúry. A to ešte Parížania netušia, že niekoľko rokov po smrti oboch týchto mužov sa v ich meste objaví iný rešpektovaný teológ, a ten si zaumieni, že dá metropole ešte veľkolepejší chrám.
Katedrála ako iný svet
Práve Francúzsko sa v tomto období stalo kolískou architektonickej revolúcie a doslova ho začali pokrývať impozantné katedrály, postavené v novom slohu, ktorý neskôr, v období renesancie, Taliani pomenovali s tak trochu hanlivým podtónom ako gotický. Boli iné než dovtedajšie románske kostoly, do ktorých boli ľudia zvyknutí chodiť na omše, počúvať tam kázne a na stenách videli maľby inšpirované biblickými výjavmi. Po vstupe do gotickej katedrály sa zrazu ocitli akoby v inom svete, diametrálne odlišnom od toho, v ktorom sa bežne pohybovali.
Nové chrámy boli v prvom rade oveľa väčšie. Ich výrazná výška sa vysvetľuje čoraz silnejšou potrebou dominovať nad domami obyčajných ľudí. Umožnilo to zdokonalenie krížovej klenby a na tú dobu išlo o obrovský technický pokrok. Ďalšou novinkou boli vitráže, ktorých cieľom bolo osvietiť dušu a viesť ju k pravému svetlu, považovanému za atribút Boha. No a treťou novinkou boli sochy a reliéfy svätcov. Sochári sa však v svojom umeleckom zanietení často odchyľovali od tradície, a vyzerá to, ako keby sa chceli zbaviť cirkevných dogiem a potvrdiť tak slobodu svojho umenia.
To všetko útočilo na zmysly ľudí a veľkolepá katedrála, spĺňajúca tieto i ďalšie atribúty v tom čase nového architektonického štýlu, mala v druhej polovici 12. storočia začať vyrastať aj na parížskom ostrove Cité.
Vybrali pre ňu miesto, kde stál už za cisára Diokleciána pohanský chrám, ktorý bol zasvätený bohovi Jupiterovi. Na jeho základoch neskôr postavili asi vôbec najstaršiu sakrálnu stavbu kresťanského Paríža, Baziliku svätého Štefana. Hoci bola na svoju dobu pomerne veľká, mala jednu hlavnú a štyri vedľajšie lode a v pôdoryse merala približne 70 krát 35 metrov, jej kapacita pri prudko rastúcej populácii Paríža postupne prestávala stačiť.
Bude to pýcha Paríža!
Občas sa z anonymity národa aj v tomto období vynorilo meno, ktoré malo svojím skutkom poznamenať dejiny. V roku 1120 sa v dedinke Sully-sur-Loire pri meste Orléans narodil v chudobnej rodine drevorubača chlapec, ktorý dostal pri krste meno Maurice. Nikto netušil, že to bude práve on, vďaka komu budú mať možnosť nadšení obdivovatelia ešte v 21. storočí navštevovať jednu z najkrajších kresťanských stavieb na svete.
Maurice de Sully vynikal od mladosti bystrosťou a v benediktínskom kláštore v opátstve Fleury, kde nadobúdal a prehlboval si vzdelanie, patril k najlepším žiakom. Vyučujúci, vidiac jeho schopnosti a horlivosť, teda poslali dvadsaťročného mladíka do Paríža, aby pokračoval v cirkevnom štúdiu v školách, ktoré boli v tom čase už známe v celom západnom kresťanskom svete. Tam došlo k stretnutiu, ktoré malo pre budúcnosť veľký význam. Maurice totiž študoval spolu s budúcim kráľom Ľudovítom VII. a stali sa z nich priatelia.
Po absolvovaní školy sa vrátil do rodného regiónu, kde si rýchlo získal meno ako schopný profesor teológie a výrečný kazateľ. Aj vďaka tomu dostal zakrátko miesto kanonika v Bourges a napokon sa v roku 1159 vrátil do Paríža, kde bol vymenovaný za arcidiakona. Nie nadlho. Keď o rok v lete zomrel Pierre Lombard, práve Maurice de Sully po ňom zaujal miesto biskupa metropolitnej kapituly.
Už v období svojho parížskeho štúdia so záujmom sledoval rozsiahlu prestavbu Baziliky Saint-Denis. Obdivoval nový architektonický štýl, v ktorom sa tento i ďalšie chrámy začínali budovať a túžil po tom, aby v hlavnom meste vyrástla nádherná katedrála, ktorá by nemala obdobu. Z pozície biskupa začal robiť všetko pre to, aby túto víziu zhmotnil.
Keď však verejne predniesol svoj smelý plán, súčasťou ktorého bolo zbúranie pôvodného kostola na nábreží Seiny, na základoch ktorého mal vyrásť nový veľkolepý svätostánok, nestretol sa s veľkým porozumením. Argument, že takýto chrám by sa mal stať akousi kamennou Bibliou, schopnou umožniť ľuďom otvoriť srdcia a hlbšie vnímať posvätné tajomstvo Božieho zjavenia, viacerí ľudia neprijali. Najostrejšie sa proti jeho zámeru postavili niekdajší prívrženci učenia Bernarda de Clairvaux, ktorý považoval stavbu veľkej a výstavnej katedrály za priamy kontrast k chudobe.
De Sully však nakoniec dokázal svoj ambiciózny projekt presadiť, a to aj vďaka finančnej podpore šľachty, cirkvi a samotného panovníka. V roku 1163 tak mohol pápež Alexander III. osobne položiť základný kameň budúcej Katedrály Notre-Dame.
Parížsky biskup napokon zasvätil stavbe celý zvyšok svojho života. Za obeť jej padlo, okrem Baziliky svätého Štefana, aj viacero okolitých domov. Aj preto, aby sa mohol zrealizovať celý de Sullyho plán, ktorého súčasťou bola 76 metrov dlhá a 6 metrov široká cesta, ktorá mala ľuďom jednak umožniť jednoduchší prístup ku katedrále a počítalo sa s ňou aj na veľké procesie. Rue Neuve-Notre-Dame v takejto podobe existovala až do šesťdesiatych rokov 19. storočia, keď ju čiastočne zastavali.
Zažila len dve korunovácie
Nepoznáme prvého staviteľa katedrály, nevieme ani kto ju projektoval, kto viedol stavbu jej základov, kto nechal postaviť prvý múr... Vieme však, že po takmer dvoch desaťročiach bol dokončený oltár, ktorý podľa kronikára Roberta de Torigniho v máji 1182 vysvätil pápežský legát Henri de Château-Marçay, spolu s Mauriceom de Sullym a približne v tom istom čase sa začala výstavba hlavnej chrámovej lode. V roku 1208 sa začalo so stavbou fasády a o 17 rokov neskôr už k oblohe pomaly rástli múry dvoch veží. Toho sa už však iniciátor celého projektu nedožil, zomrel v septembri 1196.
Výstavba Katedrály Notre-Dame napokon trvala 182 rokov a až v jej druhej fáze (po roku 1250) sa v záznamoch o nej objavili aj prvé mená architektov, ktorými boli Jean Chelles, Pierre de Montreuil, Pierre Chelles, Jean Ravy, Jean le Bouteiller a Raymond du Temple. No a vieme, že nakoniec vznikla impozantná stavba, ktorá je 130 metrov dlhá, 48 metrov široká, jej hlavná loď má výšku 35 metrov s piatimi bočnými loďami a s 37 kaplnkami. Súčasťou katedrály sa stali aj dve ploché veže, vysoké 79 metrov.
Ale to sú len čísla. Dôležité je, že Katedrálou Notre-Dame získal Paríž jednu zo svojich dominánt, chrám hodný svojho poslania. Je pritom zaujímavé, že tento skvost gotickej architektúry nezohral veľmi významnú úlohu v dejinách kráľovskej metropoly, ktorá sa stala jedným z najvýznamnejších miest západnej Európy. Francúzski králi sa spovedali a boli pochovávaní v opátstve a Bazilike Saint Denis a ich korunovácie sa odohrávali v katedrále v Remeši.
V Notre-Dame sa vladári zúčastňovali na obradoch, napríklad slávnostných Te Deum pri príležitosti vyhratých bitiek alebo vojen a konali sa tam niektoré kráľovské svadby.
Korunovaní v nej boli len dvaja panovníci, ktorí na Remeš nemali nárok, a to anglický kráľ Henrich VI. v čase storočnej vojny a muž, ktorý nemal dokonca ani šľachtický pôvod a jeho korunovácia bola natruc všetkým pomazaným hlavám. Pochádzal z Korziky a v decembri 1804 si za účasti pápeža Pia VII. položil sám na hlavu cisársku korunu a na trón nastúpil ako Napoleon I. Bonaparte.
Zachránil ju román
Jeho korunovácia však chátranie katedrály, ktoré spôsobila francúzska revolúcia, nezachránila. V 19. storočí už bola v dezolátnom stave, no napriek tomu sa preslávila, vďaka románu Viktora Huga Chrám Matky Božej v Paríži. Jeho siahodlhé romantické opisy tejto stavby nás síce ako študentov neskutočne otravovali, ale vo Francúzsku sa práve na základe tohto diela začali zanedbanou a pomaly priam do zabudnutia upadajúcou katedrálou zaoberať poslanci snemovne. V roku 1845 dali architektom Lassusovi a Violetovi-le-Duc k dispozícii dva a pol milióna frankov na reštaurovanie vzácnej historickej stavby. Bolo to prvýkrát a zrejme aj naposledy v dejinách literatúry, keď konkrétna kniha dokázala zachrániť takú mimoriadnu architektonickú pamiatku.
_______________________________________________________________
PANOVNÍCI, KTORÍ ZMENILI STREDOVEKÝ PARÍŽ
S myšlienkou stavby novej katedrály v Paríži sa pohrával už francúzsky kráľ Ľudovít VI. prezývaný Tučný (vládol v rokoch 1108 až 1137), zhmotnila sa však až počas panovania jeho syna Ľudovíta VII. (1137 až 1180).
Prvý bol známy svojím roztopašným životom a ako sa vyjadril súdobý kronikár: „hodoval tak veľmi, až ho zabilo vlastné sadlo“. A predsa práve tomuto najlenivejšiemu francúzskemu panovníkovi vďačia Francúzi za vznik nového moderného Paríža v stredoveku, ktorý sa vymanil z izolácie na juhu a na severe úpravou ciest smerom na Orleáns, Amiens a Remeš. Veľmi rýchlo začal rásť aj počet obyvateľov. S pomocou panovníka vznikol kláštor Saint Victor a nemocnica pre malomocných v Saint-Lazaire. Na Montmartri bol založený ženský kláštor a začalo sa so stavbou významného finančného centra, sídla templárov. Pre budúcu najslávnejšiu francúzsku katedrálu bola významná stavba kamenného mosta, ktorý spájal Cité so severným brehom rieky Seiny.
Ľudovít VII. sa venoval viac križiackym výpravám a v dôsledku rozvodu s najbohatšou ženou Európy Alienor Akvitánskou sa mu podarilo stratiť kľúčové územia s prístupom k Atlantickému oceánu v prospech Anglicka. Jeho nástupca Filip II. August (vládol v rokoch 1180 až 1223) však víťaznou bitkou pri Bouvines Francúzsku vrátil stratené územia i česť. Tento francúzsky panovník sa považuje za jedného z prvých urbanistov na svete, lebo si dal záležať na tom, aby bol Paríž ako hlavné mesto reprezentatívne. Prvým krokom boli dláždené ulice v Cité a v okolí kráľovského paláca a ako ochranu založil prvú políciu. Ostrov Cité rozdelil Paríž na dve časti, na pravom brehu rieky vzniklo mesto Paríž ako stredisko obchodu a na ľavom brehu Latinská štvrť, sídlo univerzity a študentov. Okolo tejto časti dal postaviť ochranné hradby, ktorých súčasťou sa stal hrad Louvre. Filip August nosil na svoje cesty, dokonca aj na krížovú výpravu, významné dokumenty, a keď mu ich raz ukradli, tak založil Kráľovský archív.