Je to šanca, ktorú nesmie prepásť, ktovie kedy a či vôbec sa mu takáto ešte naskytne. Plukovník Neil Campbell, ktorý ho na tomto ostrove so svojimi mužmi už trištvrte roka stráži, odišiel na taliansku pevninu. Dnes-zajtra sa však môže vrátiť a celý jeho plán by zlyhal. Bývalý francúzsky cisár sa preto snaží prípravy na svoj útek maximálne urýchliť.
Píše sa 26. február 1815, keď je konečne všetko nachystané. Napoleon Bonaparte, sprevádzaný verným generálom Antoinom Drouotom, nastupuje na palubu brigy Inconstant a tá po chvíli opúšťa Portoferraio. Deväť mesiacov a tri týždne bolo jeho nedobrovoľným domovom.
„Teraz už však zbohom, Elba,“ pomyslí si muž, ktorý verí, že o pár dní ho budú Francúzi opäť oslavovať ako svojho panovníka.
Vládca malého ostrova
Tak, ako keď so svojou Grande Armée valcoval Európu, z Francúzska urobil veľmoc a postupne si mohol dovoliť diktovať podmienky takmer na celom kontinente. Lenže potom sa to zlomilo.
Najprv tragická výprava do Ruska, v októbri 1813 porážka pri Lipsku a jeho aureola neporaziteľného vojenského génia sa rozplynula. Bol vydaný nielen na milosť a nemilosť víťazom, ktorí ho tlačili k Parížu, ale zradili ho aj vlastní generáli.
To po ich nátlaku a ultimáte protivníkov musel abdikovať a odísť do exilu na ostrov Elba v Stredozemnom mori. Na francúzsky trón musel nadobro zabudnúť, ten obsadil Ľudovít XVIII. z rodu Bourbonovcov, ktorého senát vyhlásil za kráľa.
Napoleonovi zostalo už iba malé kniežatstvo na Elbe, ktoré dostal do trvalého vlastníctva a kde mohol naďalej používať cisársky titul.
Hoci sa s vynúteným pobytom na tomto kúsku zeme s rozlohou asi 220 štvorcových kilometrov od začiatku odmietal zmieriť, snažil sa tam aspoň vybudovať funkčný štátny útvar. Prijal opatrenia na rozvoj hospodárstva, školstva a zdravotníctva, vydal ústavu, založil políciu...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.