Mohol by byť spokojný, povstanie, ktoré dlhé mesiace zúrilo v najvyspelejšej a jednej z najbohatších provincií jeho rozľahlej ríše, sa konečne podarilo potlačiť. Opozícia z radov protestantskej šľachty je spacifikovaná a jeden z jej vodcov Viliam Oranžský dokonca z krajiny ušiel.
Lenže španielsky kráľ Filip II. neverí, že v Nizozemsku, kde ako miestodržiteľka vládne už bezmála osem rokov jeho nevlastná sestra Margaréta Parmská, skutočne nastane pokoj. A ani jej už neverí, je presvedčený, že ústupkami, ktoré rebelom sprvu robila, sa nemalou mierou podpísala pod to, kam až situácia zašla.
„Treba tam definitívne nastoliť poriadok. Nizozemsko zostane pod španielskou korunou a bude katolícke, či sa to niekomu páči alebo nie,“ hromží na jar 1567 Filip na zasadnutí štátnej rady.
Je mu jasné, že ak nechce o túto časť svojej ríše prísť, musí konať rázne. A to je úloha ako stvorená pre muža, na ktorého sa v kritických chvíľach vždy spoliehal už jeho otec, cisár Karol V. Habsburský. A on ho ako trónu oddaný služobník nikdy nesklamal.
Prvý meč monarchie
Tým mužom bol Fernando Álvarez de Toledo y Pimentel, tretí vojvoda z Alby. Pochádzal z Kastílie, z jednej z najstarších a najuznávanejších šľachtických rodín. K vojenskej službe a k vernosti panovníkovi bol vychovávaný odmalička.
Mal iba šesť rokov, keď prvýkrát sprevádzal svojho deda na vojnovom ťažení, a v sedemnástich si už pripísal prvý veľký úspech. Bolo to v roku 1524, keď Francúzi obľahli baskické mesto Fuenterrabía. Fernando doma nič nepovedal a vstúpil do jednotiek, ktoré sa vydali mestu na pomoc.
Vyslúžil si za to hnev starého otca, ktorý ho od troch rokov vychovával, ten sa však veľmi rýchlo zmenil na hrdosť. Jeho vnuk si totiž v boji počínal veľmi statočne a cisár Karol V. ho dokonca poveril správou oslobodeného mesta.
Ambiciózny mladík v armádnej hierarchii rýchlo stúpal a aj jeho renomé rástlo s každou ďalšou bitkou. Bojom sa nevyhýbal a aj v roku 1532 okamžite zareagoval na výzvu cisára zhromažďujúceho armádu na pomoc Viedni, ku ktorej smerovali vojská osmanského sultána Sulejmana I. Protivník sa však vtedy napokon stiahol a k boju nedošlo.
Fernando si to vynahradil neskôr, vyznamenal sa napríklad v roku 1535 pri ťažení do Tunisu a o šesť rokov dokonca viedol vojenskú výpravu do Alžírska. Skončila sa síce neúspešne, no jeho postavením to príliš neotriaslo. Renomé si navyše napravil ako hlavný veliteľ cisárskej armády v ťažení proti nemeckým protestantom i v ďalších bojoch proti Francúzom.
Generálsku hodnosť získal ako 26-ročný a približne o dekádu neskôr už bol tretí vojvoda z Alby najvplyvnejším mužom v španielskom vojsku. Alebo, parafrázujúc slová historika, dramatika a básnika Manuela Josého Quintanu, prvým mečom monarchie.
„Dá sa povedať, že vo svojej dobe bol najúspešnejším a najskúsenejším generálom nielen v Španielsku, ale aj v Európe. Nik iný vtedy neštudoval vojenskú vedu hlbšie a nepraktizoval ju systematickejšie ako Fernando Álvarez de Toledo,“ napísal v druhej polovici 19. storočia americký historik a diplomat John Lothrop M...
Zostáva vám 85% na dočítanie.