Nikto nevie ani už nikdy nezistí, či išlo o nešťastnú náhodu, alebo či im niekto pomohol, no isté je, že to boli žeravé uhlíky, ktoré sa z nevyhasnutej pece dostali na blízko nej uložené palivové drevo, a to vzbĺklo. Ak by sa to stalo cez deň, určite by niekto zasiahol a oheň uhasil, lenže je hlboká noc a všetci spia.
Kráľovského pekára Thomasa Farrinera zobudí až štipľavý dym, šíriaci sa jeho domom na londýnskej Pudding Lane. Vidí, že oheň, ktorý sa medzičasom zmocnil celého prízemia, nezlikviduje. Z obytnej časti na poschodí sa teda aj so svojimi tromi deťmi a so slúžkou snaží ujsť cez okno, aby si zachránili aspoň holý život.
Sú asi dve hodiny v noci 2. septembra 1666. Už o chvíľu bude v plameňoch nielen Farrinerov, ale aj susedný dom, zakrátko celá ulica a o pár hodín veľká časť mesta. Požiar, ktorý zachváti Londýn, sa napokon podarí uhasiť až na štvrtý deň.
„Je to žalostný obraz. Väčšiu spúšť som nikdy nevidel,“ zapíše si vtedy do denníka úradník Kráľovského námorníctva a člen parlamentu Samuel Pepys, hľadiac na zničenú metropolu.
Jedna rana za druhou
Suché a horúce leto roku 1666 sa chýlilo ku koncu a Londýnčania sa už pomaly začínali cítiť bezpečne. Morová epidémia, ktorej čelili od začiatku predošlého roka, bola takmer minulosťou. Život sa vracal do normálu, i keď z času na čas bolo ešte možné v uliciach zazrieť takzvané vozíky smrti, na ktorých odvážali obete nákazy.
Vyčíňala 20 mesiacov a za ten čas si vyžiadala minimálne 70-tisíc mŕtvych, čo predstavovalo asi šestinu londýnskej populácie. Obyvatelia mesta, spamätávajúci sa z tejto pohromy, však ani len vo sne netušili, že sa schyľuje k ďalšej. Nepotrvá mesiace, „iba“ pár dní, no zničí šestinu mesta a koľko ľudí jej ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.