Posledné dni sú preňho ozajstným utrpením. Choroby a bolesti, ktoré ho sužujú prakticky celý život, naberajú na intenzite. Cíti, že sa blíži koniec, a ako oddaný katolík si k sebe volá spovedníka. Ten sa ho pýta, či oľutoval všetky svoje hriechy. Odpovedá, že áno. „A kajáš sa tam, kde si krivdil?“ znie ďalšia otázka. „Nekrivdil som, len som reagoval všade, kde Francúzsku hrozilo nebezpečenstvo, a ak bolo treba, aj najtvrdšími prostriedkami,“ odvetí napriek vysileniu s neotrasiteľnou istotou v hlase.
S podobnou, s akou pred niekoľkými dňami nadiktoval svoj politický testament, s podobnou, s akou sa pred niekoľkými hodinami lúčil s kráľom, ktorý prišiel k jeho smrteľnej posteli. T
akmer dve desiatky rokov tvorili mocenský tandem, i keď Ľudovít XIII. v ňom možno niekedy navonok pôsobil iba ako štatista. A rovnako to vyzeralo aj teraz.
„Zanechávam po sebe kráľovstvo, ktoré je na vrchole slávy, akú nikdy predtým nepoznalo,“ povedal okrem iného umierajúci, akoby si s panovníkom vymenili úlohy.
Vo štvrtok 4. decembra 1642 napokon vydýchne naposledy. Keď sa o jeho skone dozvie pápež Urban VIII., zareaguje vraj slovami: „Ak existuje Boh, bude sa musieť tento muž pred ním za mnohé veci zodpovedať. Ak náhodou nie je, aspoň mal úspešný život.“
No... ťažko sa verí tomu, že by najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi verejne vyslovil vety spochybňujúce existenciu Boha, ak by ich však aj nepovedal on, ale niekto iný, výstižne charakterizujú Armanda-Jeana du Plessis de Richelieu, všeobecne známejšieho ako kardinál Richelieu.
Pod nánosom mýtov
Vari každému, kto čítal román Alexandra Dumasa staršieho Traja mušketieri, alebo aspoň videl niektorú z jeho filmových adaptácií, sa pri mene Richelieu zrejme v mysli vynorí postava fúzatého muža s ostrými črtami v tvári, oblečeného v karmínovej sutane, muža pomstivého, bažiaceho po moci, osobnom prospechu, usilujúceho sa zničiť kráľovnú a neustále preto splietajúceho intrigy....
Zostáva vám 85% na dočítanie.