Keď sa vo Švédsku, v Nórsku alebo Dánsku zmienite o tom, ako Vikingovia zúrivo bojovali, ukrutne vraždili a desivo lúpili, odpovedia vám vždy podobne: „No jasné, že áno. A čo?“
Myslím si, že to je dobrá odpoveď. Vedia, že to tak bolo, a tiež vedia, že okrem toho vykonali veľa činov, na ktoré môžu byť severania dodnes hrdí. Je to dávna história, ktorú si radi pripomínajú, ale ani v najmenšom sa kvôli nej nerozčuľujú. Napokon, prečo aj?
A asi by im ani nenapadlo brať si Vikingov ako argument do novodobých politických debát a bojov.
A teraz skúste niečo podobné povedať o husitoch. Neraz schytáte príval hnevu, ktorý je o to prekvapivejší, že ide o udalosti staré šesť storočí.
Hoci husitské vojny trvali podstatne kratšie než vikinské dobyvačné výpravy, v časti Česka ich pravdepodobne majú tak pod kožou, že sa ľudí dotýka akákoľvek poznámka o temnej stránke husitstva, ako keby sa vám niekto obtrel o člena rodiny.
Keby som nebol historik, ktorého nemiestne historické aktualizácie v publicistike a politike deň čo deň fascinujú, asi by mi to pripadalo absurdné. Ale v porovnaní s chladným severským pohľadom na Vikingov sa mi to vlastne tiež zdá bizarné.
Porovnávanie polstoročia husitských vojen od Žižku až po Jiřího z Poděbrad s tri storočia trvajúcimi výpravami a bojovaním Vikingov od bájneho Ragnara Lothbroka po Knuta Veľkého, ktorí žili o celé stáročia skôr, bude chúlostivé.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
