Viac než dva roky už uplynuli od chvíle, ako sa definitívne zbavil svojho najväčšieho nepriateľa a niekdajšieho politického spojenca Marca Antonia. Keď sa potom z Egypta, kde s ním skoncoval, vrátil triumfálne do Ríma, dal zatvoriť bránu chrámu boha Jánusa, na znamenie, že v ríši po dlhom období občianskych vojen konečne zavládol mier.
Odvtedy je Octavianus nespochybniteľným vládcom Ríma. Snaží sa to však nedávať veľmi najavo, dobre si pamätá, ako skončil jeho prastrýko a adoptívny otec Gaius Julius Caesar, keď vo svojich rukách sústredil všetku moc a fakticky sa stal monarchom.
A tak, hoci aj on svoju moc čoraz viac upevňuje, stále zdôrazňuje, že je iba princeps senatus, čiže prvý senátor. Ako dlho však bude môcť ešte hrať túto hru?
Keď 13. januára roku 27 pred naším letopočtom predstupuje pred senátorov, má už všetko dobre premyslené.
„Viete, že by som mohol vládnuť do konca života, no už nechcem. Nikto nebude môcť nikdy povedať, že všetko, čo som doteraz urobil, som robil preto, aby som získal absolútnu moc. Vzdávam sa svojho úradu a všetko vám vraciam – armádu, zákony i provincie. Nielen tie, ktoré ste mi zverili, ale aj tie, ktoré som pre vás neskôr získal. Nech sú teda moje skutky dôkazom, že od začiatku som netúžil po mocenskom postavení, ale po pravde. Chcel som pomstiť svojho zavraždeného otca a vymaniť mesto z veľkého zla, v ktorom sa zmietalo,“ vyhlasuje.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
