Deväť dní už zasadá koncil, ktorý do francúzskeho Clermontu zvolal pápež Urban II., a nezdá sa, že by sa tu malo stať niečo výnimočné. Vysokí predstavitelia kléru rokujú o problémoch cirkvi, možných reformách, potvrdzujú exkomunikáciu francúzskeho kráľa Filipa I., riešia investitúru.
Viacerí si možno kladú otázku, či bolo nutné zasadnutie zvolávať, keď sa tu hovorí takmer o tom istom ako nedávno na koncile v Piacenze. Odpoveď im dá napokon práve Urban II. Oznámi, že na záver prednesie dôležitý prejav.
Píše sa 27. november 1095, keď sa na poli za clermontskými hradbami zhromaždí početný dav, netrpezlivo čakajúci, čo pápež povie. Urban II. je skvelý rečník a svoje vystúpenie graduje. Sprvu je skôr kázňou, no potom začne opisovať hrôzy, ktoré zažívajú kresťania ďaleko na východe.
„Turci, táto prekliata perzská rasa, títo nepriatelia Boha ich napadli, zmocňujú sa čoraz väčšieho územia a vyľudňujú ho mečom, plienením a ohňom. Ničia chrámy a oltáre, ktoré predtým poškvrnili svojou nečistotou, mučia a zabíjajú našich bratov,“ hovorí.
Ľudia ani nedýchajú a vtedy prechádza pápež k tomu hlavnému.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 89% na dočítanie.
Zostáva vám 89% na dočítanie.