V arcibiskupskom paláci v Olomouci, kde pred niekoľkými týždňami, po úteku z Viedne zmietanej revolúciou, našiel panovník útočisko, vládne 2. decembra 1848 od rána neobvyklý ruch. „Buďte trpezliví. Prejdite do trónnej sály, o chvíľu sa všetko dozviete,“ upokojuje šéf protokolu gróf Alexander Hübner prichádzajúcich hostí, ktorí netaja nervozitu.
Ani tí najvýznamnejší – vysokí štátni, vojenskí a cirkevní hodnostári, nevynímajúc viacerých príslušníkov habsburského domu, netušia, prečo ich sem tak náhle a v taký skorý čas pozvali.
S úderom ôsmej hodiny sa napokon otvárajú dvere z cisárskych komnát a do sály vstupuje najvyšší komorník knieža Jozef Lobkowitz, nasledovaný panovníkom Ferdinandom I., jeho manželkou, bratom Františkom Karolom, arcivojvodkyňou Žofiou a ich synom Františkom Jozefom.
Zavládne ticho, ktoré preruší cisár Ferdinand, keď s „viditeľným pohnutím a roztraseným hlasom“, ako to v memoároch neskôr opíše gróf Hübner, začne čítať vyhlásenie o abdikácii.
„Na základe vážnych dôvodov sme dospeli k rozhodnutiu vzdať sa cisárskej koruny v prospech nášho milovaného synovca, najjasnejšieho arcivojvodu Františka Jozefa, keďže jeho otec a náš milovaný brat František Karol vyhlásil, že sa v jeho prospech definitívne zrieka následníckeho práva,“ hovorí.
V sále to zašumí, prítomní netaja prekvapenie. „Ministerský predseda princ Felix zo Schwarzenbergu, inak vždy pokojný a chladný, zbledol a bolo na ňom vidieť, že je hlboko dojatý,“ bude spomínať šéf protokolu.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
