Keby niekto vymyslel stroj času, asi by ste v roku 1282 nechceli vystupovať. Krajina bola rozdupaná, rozoraná a rozpredaná. Kráľovské hrady veľkého Přemysla Otakara II. sa snažili uchvátiť jeho nepriatelia aj niekdajší spojenci, šľachtické pevnosti rástli ako huby po daždi a právo a poriadok boli zrazu neznáme slová. Alebo len slová.
Nikto netušil, že hrdinská smrť železného a zlatého Přemysla na Moravskom poli v auguste 1278 uvrhne české kráľovstvo do skazy a biedy, aké nepoznalo.
Poručník sedemročného následníka trónu Václava II. Oto Brandenburský zavrel chlapca na síce pohodlný, ale nedobytný Bezděz, z ktorého sa nemohol vzdialiť. A potom si ho pre istotu odviezol do Brandenburska.
Lenže Oto bol pre českú šľachtu stále oveľa prijateľnejší než Přemyslov sok Rudolf Habsburský, ktorý zosnoval kráľov pád a zabral si Moravu. Vojská Ota aj Rudolfa pustošili krajiny a k nim sa pridali tlupy ozbrojených lupičov a dobrodruhov chtivých vytĺcť z bezvládia, čo sa dalo.
Kanibali z núdze
Päť rokov do Václavovho návratu bolo šialených, temných a krutých. Krajinu ovládla neistota, drancovanie a choroby. Dokonca aj mestá, kedysi symbol prosperity a poriadku, podľahli násiliu a anarchii.
„Tí, čo svorne tu spolu pijú a hodujú, čoskoro sa náhle v akejsi zúrivosti navzájom prenasledujú a zabíjajú, lúpežné útoky a drancovanie často pestujú, bohatých zajímajú, chudobných pobíjajú,“ píše Peter Žitavský v Zbraslavskej kronike s tým, že „kto pásaval svine, teraz zúrivo rozkazuje iným“.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
