Jadrová ponorka Conqueror bola spustená na vodu 28. augusta roku 1969 a patrila k najväčším strojom vo svojej kategórii. S dĺžkou 86,9 metra a hmotnosťou 4 900 ton po ponorení sa nedala prehliadnuť.
Do veľkej vojenskej histórie sa zapísala iba raz, ale zato drasticky. Potopením argentínskeho krížnika General Belgrano v prvý deň vojny o Falklandy, 2. mája 1982. Zložila ho tak presne, že to 353 mužov neprežilo.
Ponorka HMS Conqueror má však na svedomí ešte jeden, nasledujúci počin, o ktorom sa v rámci utajenia nesmelo dlho hovoriť. Prečo? Nebola to totiž úplne čistá práca, ale lúpež. Pripravila Sovietov o ich najsilnejšiu zbraň. O „neviditeľnosť“ ich vlastných ponoriek.
Problém: Sovieti majú lepšie ponorky
Američania a Angličania v priebehu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov trochu zaspali na vavrínoch. Boli si síce vedomí, že Sovieti zbroja vo veľkom, ale pevne verili v technickú nadradenosť vlastnej výzbroje. V prípade vojenského námorníctva to brali doslova: Sovieti mali kvantitu, ale opotrebovanú a hrdzavú.
Počnúc rokom 1970 ale začalo západné námorníctvo vetriť problém. Sovietske ponorky sa očividne stávali rychlejšie, výkonnejšie. A najmä tichšie.
„Ticho je pre ponorku zásadnou veličinou. Umožní vám vyčkávať, zostať skrytým a pritom odhaliť protivníka,“ potvrdzoval vo svojich pamätiach kapitán Christopher Wreford-Brown. Nepočuteľná ponorka, ktorá je pod hladinou neviditeľná, môže ľahko loviť iné ponorky alebo sa nepozorovane priblížiť k brehom protivníka a odpáliť odtiaľ ničivú smršť jadrových striel.
Sovietske ponorky to „zrazu“ dokázali a svoju drvivú prevahu dávali rady najavo. „Hovorili sme tomu bouncing, vyskakovanie,“ popisuje Wreford-Brown. „Plávate pod hladinou, dávate dobrý pozor, ale váš sonar neodhalí nič podozrivé. A zrazu sa na radare, v tesnej palebnej vzdialenosti, objaví ponorka nepriateľa, ktorá ešte pred chvíľou viditeľná nebola. Čakala tam na nás, vedela o nás. A zviditeľnila sa vlastne len tým, že prepla na aktívny sonar, ktorý nám umožnil odhaliť ich pozíciu. Keď naša obsluha sonaru začula zreteľný signál, ping, bolo to, ako by nám protivník hovoril: Pozorovali sme vás celý čas. Keby bola vojna, ste teraz už po smrti.“
V priebehu niekoľkých rokov si v medzinárodných vodách prejdú podobným scenárom desiatky posádok amerických a anglických ponoriek. Odkaz Sovietov je zrejmý: pod hladinou nie ste v bezpečí, máme vás v hrsti.
Draho zaplatená lekcia z Portlandu
„Nadradené“ západné ponorky to v momente deklasovalo na úroveň podmorských plávajúcich rakiev. Briti po dôslednej analýze dospeli k dvom veciam. Po prvé, že sovietska rozviedka evidentne dokázala vyťažiť maximum z desať rokov starých informácií, ktoré im priniesli špehovia takzvanej Portlandskej skupiny.
To bola v roku 1961 veľmi podarená aférka. Odhalila, že päťčlenný tím sovietskej špionážnej rezidentúry dokázal dlhé mesiace vynášať citlivé správy technického charakteru priamo z britskej admirality a oddelenia vývoja podmorských zbraní. Ako to?
Moskovskí agenti boli totiž ich zamestnancami. Protišpionážne útvary MI5 aj americká CIA vtedy utŕžili posmech za to, že si špiónov nevšimli skôr. Na základe ukoristených spravodajských informácií dokázala sovietska flotila „vylepšiť“ svoj vlastný systém detekcie amerických a anglických ponoriek.
Ako? To bola druhá vec, ktorá Britom pridala starosti. Sovieti zjavne dokázali využiť v praxi takzvaný pasívny sonar. Spojencom to pritom zatiaľ fungovalo iba na papieri. V čom je problém? Aktívny sonar vysiela do svojho okolia signály, pingy, zvukové vlny. Podobne ako to robí napríklad netopier. Keď zvuková vlna na niečo narazí, vráti sa odrazom späť. A obsluha sonaru dokáže na základe rýchlosti odozvy návratu odhadnúť tvar či rýchlosť objektu. Môže to byť skalný útes, vrak lode alebo práve na prepad pripravená ponorka nepriateľa.
Má to ale jednu chybu. Použitie aktívneho sonaru vás „zviditeľňuje“. Ste zdrojom signálu, a ktokoľvek vás môže ľahko zamerať. Kapitáni ponoriek preto musia zvažovať, či je vhodnejšie plávať „naslepo“ bez sonaru, alebo sa jeho použitím odhaliť.
Lenže potom je tu pasívny sonar: ten žiadne signály do okolia nevysiela, iba nezaujato načúva. Môže ale veľmi efektívne odhaliť „ping“ vysielaný inou ponorkou.
Operácia Barmaid: tak trochu iné pirátstvo
Pasívne sonary Angličania nepoužívali, pretože sa ich funkčnosť nedala dosť dobre skĺbiť s prevádzkou ponorky. Vyhľadávaciu schopnosť prebil hluk vlastného plavidla: namiesto vzdialeného nepriateľa počujete iba hukot svojej strojovne alebo lodných skrutiek.
Sovieti ale tento problém rozlúskli. Začali umiestňovať pasívne sonary za lode a ponorky na vlečné laná. Podmorské ucho tak monitorovalo svet pod hladinou z niekoľkokilometrového odstupu. Nebol to vyslovene dokonalý systém, ale fungoval. V prípade nehybného vyčkávania pasívne načúvajúcej sovietskej ponorky na hlasitú ponorku Angličanov potom bola výhoda jednoznačne na strane východného lovca.
Západní spojenci preto vymysleli plán, ako sa proti tomu brániť: bolo treba zohnať funkčný model pasívneho sonaru. Lenže ako? Sovieti si ich na súši veľmi dobre strážili. Jedinou šancou teda bolo ho vo vhodnom momente odstrihnúť od sovietskej lode.
Hlavnú úlohu pri tom zohrala ponorka HMS Conqueror a jej chladnokrvný kapitán. „Keď príde reč na tajné operácie alebo najkritickejšie miesta studenej vojny, každý si predstaví Berlín plný špiónov, tanky na hraniciach alebo kubánsku krízu,“ píše Stuart Prebble, spisovateľ, ktorý utajovaný príbeh ponorky zverejnil. „Harašenie zbraňami, manévre a vojenské cvičenia, drobné narušenia leteckých koridorov… to všetko ale fungovalo ako určitý ventil napätia medzi Východom a Západom. Skutočný útok by prišiel z hlbín. Boli to práve operácie pod hladinou, keď sa hralo o všetko.“
A operácia Barmaid, ako znel krycí názov plánu krádeže činného sovietskeho pasívneho sonaru, bola skutočne riskantnou hrou.
Briti sú lepší. A ich fiasko by snáď tak nebolelo
Britská ponorka bola pre lúpežnú misiu vybraná preto, že Briti mali lepšie posádky. Tak si to aspoň Briti sebavedomo vysvetľovali. „Ale voľba britského plavidla vychádzala najmä z predpokladu, že pri zlyhaní a dolapení by diplomatické zemetrasenie mohlo byť o niečo slabšie, ako keby sa o krádež pokúsili Američania. Že by sa to hneď nemuselo skončiť vojnou. Nikto nechcel vyprovokovať konflikt supermocností,“ objasňuje triezvo Prebble.
Celá operácia ale mala veľa technických prekážok. Bolo treba vyvinúť podmorské kliešte, ktoré si poradia s trojpalcovým vlečným lanom sonaru. Musia fungovať v hĺbke niekoľko kilometrov a byť na diaľkové ovládanie. V roku 1982 je to vskutku výzva.
Ďalšia komplikácia vychádzala z toho, ako sonar po odstrihnutí zachytiť, a samozrejme, ako čo najrýchlejšie zmiznúť. Dala sa totiž očakávať veľmi radikálna odveta. Všetko pritom muselo prebehnúť v plnej prevádzke, keď sa cieľ i ponorka pohybujú. To všetko naslepo, aby sa podvodný zlodej neprezradil použitím vlastného aktívneho sonaru.
HMS Conqueror si pláva pre smrť
Z variantov navrhnutých britskými a americkými tajnými službami si nakoniec kapitán Wreford-Brown vyberie ten najťažší, ale súčasne najnádejnejší. V auguste 1982 zamieri do arktických morských pustatín, do sovietskych teritoriálnych vôd. Na ich hranici sa totiž pohybuje veľmi nenápadná obchodná loď, podľa vlajky patrí Poľsku, ale medzi agentmi tajných služieb je verejným tajomstvom, že stráži tunajší región pred ponorkami.
Wreford-Brown na priebeh operácie nespomína rád. „Bolo to v podstate na hrane toho, čo dokáže stroj i človek. Zavesiť sa za loď, ktorá vás môže kedykoľvek zbadať na sonare. Priblížiť sa k nej na tisíc metrov, pohybovať sa a manévrovať opatrne priamo za jej kormidlom, ale tak, aby ste nevzbudili pozornosť.“
Ponorka sa musela zachytiť na slepom bode, medzi vlečeným sonarom a motormi lode. „Plavili sme sa po dvore sovietskej severnej flotily, niekoľkokrát sme boli len tri míle od brehu. Ak by nás odhalili, nečakalo nás nič lepšie než spŕška podvodných bômb a gulag,“ opisoval.
Pri tejto plavbe HMS Conqueror opakovane prekročí hranice teritoriálnych vôd, čím zreteľne porušuje medzinárodné dohody. Wreford-Brown bude napriek tomu neskôr tvrdiť, že aspoň záver operácie prebehol v medzinárodných vodách. V jednom momente plávala ponorka iba meter od vlečného lana. Stačilo oň iba „ťuknúť“ a akcia by bola prezradená.
Mechanické kliešte sa navádzali pomocou kamier. „Na monitore sme po celý čas videli iba čiernu tmu, kým sme sa nepriblížili na centimetre pred lano. Bolo to dosť… napínavé. Ako keď si chce slon ostrihať nechty nožničkami z manikúry,“ popisuje šéf operácie.
Zachytiť, cvaknúť a hotovo. Kliešte boli pritom navrhnuté tak, aby lano skôr rozdrvili a neodstrihli. „Malo to vyzerať ako mechanické poškodenie, že sa pasívny sonar iba odtrhol.“ A rýchlo preč.
Namiesto pochvaly hlboké mlčanie
HMS Conqueror po akcii mizne aj s pasívnym sonarom priamou trasou na škótsku námornú základňu Faslane (HMNB Clyde), odkiaľ je ukoristený sonar letecky dopravený do vojenských laboratórií v USA.
Sovieti tak prišli o ďalšie ostro strážené tajomstvo. Admiralita sa ale k pirátskej operácii Barmaid dlhé roky nepriznala. Čo nebolo práve jednoduché, keďže HMS Conqueror sa mala stať predmetom vyšetrovania, kvôli vojnovej operácii na Falklandoch. Potopenie krížnika General Belgrano bolo totiž interpretované ako vojnový zločin. Z ponorky preto museli zmiznúť všetky záznamy o jej nasadení. Britská vláda sa nemohla priznať k tomu, čo urobila v roku 1982.
Podrobnosti o celej operácii vypátral až v roku 2012 spisovateľ Prebble. Následne požiadal ministerstvo obrany o sprístupnenie detailov operácie Barmaid. Na základe zákona o uplynutí tridsaťročnej lehoty utajenia materiálov. „Odpoveď si premýšľali osem mesiacov, potom mi povedali, že mi nič nedajú. Ale že sa ma vraj nebudú pokúšať zastaviť, keď o tom budem chcieť niečo napísať,“ spomína.