Ako amerického špióna ho zostrelili Sovieti počas studenej vojny, následne ho vymenili za sovietskeho špióna a po návrate domov dlho trvalo, kým sa stal hrdinom. Tento príbeh inšpiroval najnovší film Stevena Spielberga s názvom Most špiónov, ktorý je odvčera v našich kinách. O svojom otcovi porozprával Francis Gary Powers jr.
Keď vášho otca zostrelili nad ZSSR, neboli ste ešte na svete.
Áno, narodil som sa 5. júna 1965 v Kalifornii, teda až tri roky po tom, čo môjho otca prepustili z väzenia v ZSSR. Prežíval som normálne detstvo, liezol som po horách, jazdil na bicykli, chytal som ryby, chodili sme na prechádzky. Bol som si vedomý toho, že môj otec bol pilot a rozumel som tomu, že bol v sovietskom väzení a že bol špiónom. Ale pretože som bol dieťa, nerozumel som mnohým veciam. To sa zmenilo v roku 1977, keď môj otec zomrel pri havárii helikoptéry, keď pracoval pre televíziu NBC. Mal som dvanásť rokov, prišiel som do domu plného ľudí a mama mi povedala, že má zlú správu: môj otec sa zabil v helikoptére a náš život sa asi veľmi zmení.
Asi však viete, ako sa dostal k programu U-2, teda spôsobu získavania informácií z krajín za železnou oponou?
V roku 1950, keď doštudoval, bol zapísaný do letectva. Prešiel výcvikom fotografa a potom pilota, bol zaradený do bojovej formácie a bol pripravený ísť na misie. V roku 1955 ho regrutovala CIA s cieľom, aby sa zúčastnil na novom programe U-2 – letov nad ZSSR a ostatnými komunistickými krajinami. Sovietsky zväz bol v tom čase veľmi uzavretou spoločnosťou. Nepripúšťali šírenie informácií a vysoko ich ochraňovali. Obávali sa, že na nich Spojené štáty zaútočia. A my sme sa zase obávali, že Sovieti zaútočia na nás. Lietadlá U2 mali schopnosť získavať spravodajské informácie používaním fotoaparátov a ďalších elektronických prístrojov. Môj otec absolvoval do roku 1960 celkovo 27 úspešných misií nad ZSSR, Čínou, Indiou, Pakistanom, Stredným východom a východoeurópskymi krajinami.
A potom ho 1. mája 1960 zostrelili nad Sverdlovskom.
Vo výške 70-tisíc stôp na neho vystrelili celkovo 14 striel, z ktorých jedna explodovala v blízkosti chvostovej časti a poškodila ju. Katapult nemohol použiť, pretože by si o hranu kabíny odrezal obe nohy. Postupne sa odpútal a vysúkal z kabíny, odpojil kyslíkovú hadicu a z výšky 15 000 stôp pristál na padáku. Nebol sledovaný objektom UFO, sú to nezmysly. Bol jednoznačne zostrelený sovietskou strelou SA2, v ruskom názvosloví sa strela nazýva S75. Zadržali ho, vyšetrovali tri mesiace a súd rozhodol o jeho desaťročnom väzení. V ňom strávil 21 mesiacov a potom ho prepustili.
Ako sa k nemu správali Sovieti?
V zásade s ním zaobchádzali dobre, mohol byť mučený, ale nebol. Získal hlboký rešpekt k normálnym sovietskym občanom. Uvedomoval si, že sú rovnakí ako Američania, zaujímajú sa o svoje rodiny, prácu a budúcnosť. Tiež zistil, že rozpor medzi ideológiou komunizmu a demokraciou je úplne zásadný. Dospel k názoru, že Rusi sú veľmi tvrdo pracujúci, veľmi hrdí. Len nesúhlasil s ich systémom vlády, o ktorom sa snažil získať informácie.
Ako prebiehala výmena vášho otca za plukovníka Rudolfa Abela, šéfa siete KGB v USA, o ktorej je aj nový film Stevena Spielberga?
Jedného dňa za ním prišiel dôstojník KGB a povedal mu: „Pán Powers, zbaľte si svoje veci.“ Nepovedali mu, že bude vymenený, ale otec to tušil. V noci priletel do Berlína, dali mu dobré jedlo a pitie a povedali mu, že bude čoskoro vstávať. Do poslednej chvíle nič nevedel. 10. februára 1962 ho teda vymenili za plukovníka Rudolfa Abela na moste Glienicker Brücke v Berlíne – Postupime. Most rozdeľoval východ a západ Nemecka. Bolo studené, tmavé a hmlisté ráno. Môjho otca priviezli v noci z Moskvy do východného Berlína a Rudolf Abel bol prevezený do západného Berlína. Výmena prebiehala o šiestej ráno. Otec bol pozitívne naladený, lebo kráčal v ústrety novej slobode. Rudolf Abel sa vrátil domov ako hrdina krajiny, urobili na jeho počesť prehliadku, dostal vyznamenanie.
A váš otec?
Môj otec sa vrátil domov a nemal žiadnu informáciu o tom, čo si o ňom myslí verejnosť. Až kým sa mu dostali do rúk články z novín o tom, že zradil, pristál s lietadlom a daroval ho Sovietom, vyzradil Rusom všetko a spreneveril so svojim ideálom. Rozpútala sa veľká kampaň v súvislosti s tým, čo urobil a čo neurobil. On prežil doslova šok z toho, že mu vyčítali, že chcel emigrovať a nesplnil podmienky kontraktu, že nepoužil jed atď. Americká vláda, CIA a letectvo mohli podľa otca urobiť niečo viac pre ochranu jeho mena, ale neurobili to. Po ukončení vyšetrovania urobili záver, že sa zachoval správne a potom pár mesiacov pracoval v CIA, ale tá práca ho nebavila, duchom bol pilot a chcel lietať. Všetko ho to však sprevádzalo ako čierny mrak, že zlyhal. Až do 1. mája 2000, keď bol posmrtne vyznamenaný leteckým krížom, medailou a ďalšími štátnymi oceneniami.
Ako ste sa zmierili s tým, že váš otec bol taký dôležitý v americkej histórii?
Do jeho smrti som si myslel, že všetci otcovia sú ako môj otec. Po jeho smrti som zistil, že nie každý otec bol vymenený za sovietskeho špióna, že nie každý je pochovaný na národnom cintoríne v Arlingtone, že nie každý bol ovenčený vyznamenaniami. Ale už bol mŕtvy, na nič som sa už nemohol spýtať. Začínal som tým byť veľmi frustrovaný. Stal som sa veľmi tichým a introvertným. Nechápal som, prečo toľko ľudí chce so mnou hovoriť.
Zaoberali ste sa aj vy tým, čo vôbec spôsobilo otcovu tragédiu?
Už na škole v roku 1984 som začínal o tom zisťovať viac informácií. V roku 1992 som sa premiestnil z Kalifornie do Virgínie, vyštudoval som George Mason University a získal prístup do národného archívu, do CIA a ďalších vládnych agentúr. Následne som tri roky prednášal pre študentov vo Virgínii a bol som šokovaný, ako málo z nich vie o tom, čo bola studená vojna. Mysleli si, že U-2 má niečo spoločné s rockovou skupinou U2. Preto som sa v roku 1996 rozhodol, že vytvorím múzeum studenej vojny. Mojím cieľom bolo, aby deti, ktoré dnes vyrastajú, poznali históriu studenej vojny nielen z amerického pohľadu, ale aj z pohľadov rôznych krajín, ktorých sa týkala. Veď Američania mali svojou propagandu, Sovieti, Číňania, Kubánci a tak ďalej tiež svoju, a niekde medzi tým treba hľadať pravdu. Chceme ukázať rozdielne pohľady na konflikty tej doby.
Boli ste niekedy v Moskve a mali možnosť hovoriť s niekým, kto vášho otca vyšetroval?
Áno, hovoril som s mužom menom Alexej Orlov, bol vtedy jedným z vyšetrovateľov môjho otca. Mohol som mu klásť otázky, strávil som s ním nejaký čas. Z nášho stretnutia vyplynulo, že ľudia, ktorí vyšetrovali môjho otca, mali k nemu rešpekt, pretože sa vžili do jeho situácie, v ktorej obstál, a to im imponovalo. Pre mňa bolo veľmi príjemné toto počuť aj z druhej strany.
Ako keď ste sa prvýkrát stretli so Sergejom Chruščovom, ktorého otec bol vtedy pri moci?
Prvýkrát som sa s ním stretol v Nórsku v roku 1995. Bola tam konferencia na tému Studená vojna a špionážne lety nad ZSSR. Bolo to veľmi príjemné a priateľské stretnutie, unikátne pre nás aj pre médiá. On vyzeral ako jeho otec a ja som bol zase veľmi podobný môjmu otcovi. Je historik, prednáša na Brownovej univerzite, naozaj veľmi príjemný pán a dnes aj môj veľmi dobrý priateľ. Bolo pre mňa skutočným zážitkom pozrieť sa mu do očí a potriasť si s ním pravicou. Obaja si vážime to, čo robíme s cieľom uchovať históriu budúcim generáciám.
Václav Vítovec, Nadace Železná opona
]