Článok vznikol v spolupráci s Nadáciou VÚB.
Jedným zo základných pilierov prírodného pohrebníctva je návrat k prirodzenosti. To sa týka nielen spôsobu ukladania telesných pozostatkov ale aj samotného prežívania rozlúčky s našimi blízkymi.
„V zahraničí sú prírodné cintoríny veľmi pestré. U nás máme zatiaľ dva, ktoré sme spoluzakladali –Záhradu spomienok vo Zvolene a Les spomienok v Košiciach. Tie sú iné najmä tým, že tam nenájdete klasické náhrobné kamene, žiadne klasické dekorácie hrobov či kahance. Zároveň aj rozlúčky, ktoré na týchto cintorínoch prebiehajú, sú odlišné od tých klasických,“ vysvetľuje Monika Kossuth, spoluzakladateľka projektu Funebra v rámci CEEV Živica a priekopníčka ekofunebráctva v našej krajine.
Koncept prírodného pohrebníctva sa vyvinul v 90-tych rokoch vo Veľkej Británii a odtiaľ sa rozšíril do krajín západného sveta, výraznejšie napr. do Holandska, Nemecka či Rakúska. „Veľká Británia pre nás stále zostáva najväčšou inšpiráciou. Prírodné cintoríny tu majú často podobu veľkých parkov či mestských záhrad. Dokonca existujú aj farmárke cintoríny, ktoré si môžu založiť napr. chovatelia oviec na svojom území. Výhodou je, že cintorín môže založiť aj iný subjekt ako mesto alebo obec. U nás je to, žiaľ, obmedzené,“ približuje Monika Kossuth, ktorá počas štúdia na vysokej škole v Českej republike stála pri založení prvého prírodného cintorína v Prahe. V roku 2017 potom spolu s kolegyňou Andreou Uherkovou sprístupnili pod strechou organizácie Živica aj prvý cintorín tohto druhu na Slovensku – Záhradu spomienok vo Zvolene.
Práve téme posledných rozlúčok na princípe ekofunebráctva a s tým súvisiacich foriem spomínania na svojich blízkych sa venuje ďalší diel enviropodcastu Nadácie VÚB Atlas.
Rozlúčky sú jedinečné a majú terapeutický potenciál
Odborníčky z Funebry ponúkajú pre pozostalých rôzne formy sprevádzania. V rámci svojich cintorínov vo Zvolene a Košiciach umožňujú po kremácii uložiť popol v ekologickej urne či priamo vsypom do zeme ku koreňom stromov. Vo Zvolene v spolupráci s partnerskou pohrebnou službou zabezpečujú aj pochovávanie celých tiel jedinečnou prírode blízkou formou. Kľúčovou v týchto situáciách je príprava samotného priebehu poslednej rozlúčky. Ak o to rodina prejaví záujem, zástupkyne Funebry sú počas nich aj priamo v role obradníčok.
„Ľudí sprevádzame nielen počas pohrebov na našich cintorínoch, venujeme sa príprave posledných rozlúčok aj v klasických obradných sieňach, na záhrade, v parku, na miestach a spôsobom, ako je to pre pozostalých čo najviac prirodzené. Na Slovensku sa s pohrebmi spájajú často traumatické skúsenosti. My sme však presvedčení, že pohrebný obrad môže mať terapeutický potenciál a môže byť pre rodinu a priateľov liečivou skúsenosťou, ktorá môže pomôcť pri prechádzaní zármutkom,“ hovorí Monika Kossuth.
Funebra bola tento rok enviro expertmi vybraná medzi najinšpiratívnejšie inovatívne projekty ochrany životného prostredia na Slovensku. Projekt bol ako jeden z finalistov enviroceny Nadácie VÚB Atlas so svojím príbehom súčasťou dokumentárneho filmu pre verejnosť. „To, že je vidieť náš projekt aj vďaka médiách, zasieva tieto myšlienky v ľuďoch a my sme za to veľmi vďační. Častokrát za nami prichádzajú pozostalí, ktorí sú už pripravenejší, ktorí už nad tými vecami premýšľali. Možno aj vďaka tomu je pre nich rozlúčka a samotná skúsenosť straty blízkeho človeka o niečo miernejšia, znesiteľnejšia – v tom zmysle, že už to pre nich nemusí byť taký veľký šok.“
Oslava sviatku s úctou voči blízkym aj prírode
Hoci mnohé cintoríny už majú zavedené osobitné kontajnery na bioodpad, množstvo ťažko recyklovateľného odpadu z umelých ikeban, sviečok a ozdobných predmetov na hroboch predstavuje stále obrovskú záťaž na prírodu. A v súvislosti so Sviatkom všetkých svätých sa stáva tento problém každý rok čoraz výraznejší.
„Snažíme sa podporiť ľudí v tom, aby sa nebáli vytvoriť si vlastné tradície ako spomínať na svojich blízkych. Aj počas sviatkov si môžeme napríklad urobiť spomienkový výlet na miesta, kde sme spolu ako rodina radi chodili, upiecť si koláč podľa babičkinho receptu a tak si ju pripomenúť. Môžeme si zapáliť sviečku aj doma a pri tom spomínať pri pozeraní spoločných fotiek. Alebo si môžeme pustiť film, ktorý sme spolu radi pozerali. Skrátka, urobiť čokoľvek, čo nám pripomenie našich blízkych aj takouto zážitkovejšou formou,“ odporúča v rozhovore s redaktorkou Danou Brixovou spoluzakladateľka projektu Funebra Monika Kossuth.
Vypočujte si celý rozhovor v podcaste Atlas
- S akými všetkými krokmi a náležitosťami dokáže Funebra pozostalým pomôcť? Do akej miery vstupuje do komunikácie s pohrebnými spoločnosťami a ostatnými cintorínmi?
- Čo obnáša ekologické pochovávanie celých tiel v cintoríne Záhrada spomienok vo Zvolene?
- Ako prebiehajú samotné obrady pod vedením Funebry a vďaka čomu si môžu pozostalí z ich priebehu odniesť menej traumatizujúcu skúsenosť?
- Ako funguje počas spoločných obradov spolupráca napr. s kňazom či iným duchovným?
- Aké má Funebra ďalšie plány s rozvojom tejto myšlienky na Slovensku a ako by mohol v budúcnosti vyzerať cintorín napr. aj vo forme ovocného sadu?
Odpovede prináša 11. epizóda enviropodcastu Nadácie VÚB Atlas.
Vypočuť si ju môžete tu:
