Politológ Ján Beránek vás prirovnal k Margaret Thatcherovej. "Pôsobí veľmi príjemne a komunikatívne, ale názory by si vedela presadzovať veľmi tvrdo," povedal o vás. Boli vám jej politické spôsoby sympatické?
- Železná lady? Vzápätí, ako to tento pán politológ povedal, dostala som knihu Umenie vládnuť... (smiech). Faktom však je, že Margaret Thatcherovej sa podarilo skonsolidovať Veľkú Britániu a nakumulovať obrovské zdroje, z ktorých vedeli blairisti rozumne prerozdeľovať dlhé obdobie. Financie totiž môžete prerozdeľovať rozumne a vysoko neefektívne.
K tomu sa ešte dostaneme...
- Viem, tuším to. Herbert Cooley, jeden múdry sociológ, napísal, že každý z nás sa skladá z troch častí: z toho, čo si o sebe myslíme, čo si o nás myslí okolie a čo si my myslíme, že okolie si myslí o nás. V ostatnom čase som o sebe dosť často čítala, že si tvrdo presadzujem svoje názory a že by mi prospelo viac polemiky.
Vraj máte okolo seba akúsi "víťaznú auru", ktorá bráni vaším protivníkom polemizovať s vami.
- Verte mi, že som zložku, "čo si o mne myslí okolie", zobrala vážne a pokúšam sa diskutovať. Nemusím pripomínať, že sama o sebe si to nemyslím, však? Nebudem však zastierať, hlúposť ma vytáča a neviem na ňu pokojne reagovať. Smiem uviesť príklad?
Samozrejme.
- Budem aktuálna. Ak človeka s príjmom nad 50-tisíc korún zdaním vyššie a iného s príjmom 49 900 korún nižšie, čo to vyrábam v spoločnosti za skrivodlivosť? Predstavte si, že váš partner pracuje v IT biznise, je expert a zarába nad 50 000, ale vy ste doma s dvoma nezaopatrenými deťmi. Ste milionári? Mám vás zdaňovať viac ako partnerov, ktorí zarábajú po 25 000? Problém Slovenska nie je vo vysokých príjmoch, ale vo veľkom balíku nízkych príjmov. To je jednoducho zle pomenovaný problém! Bodka. Dodiskutovala som. Som hlboko presvedčená, že v odborných kruhoch by na môj argument nikto nič nenamietal. Ale racionálne argumentovať v politike je dosť sizyfovská práca.
Ale prečo to naši socialisti nechápu a napríklad maďarskí a britskí áno?
- Buď tomu nerozumejú, alebo nechcú rozumieť. Presnú odpoveď nemám, ale znie to dobre. Na prvé počutie. Najväčšou tragédiou však je, že to do rozpočtu neprinesie viac peňazí.
Štefan Skrúcaný o vás raz povedal, že ste s manželom vždy vedeli dopredu určiť vývoj spoločnosti. Programové vyhlásenie vlády je už známe. Čo predpovedáte tentoraz?
- Na Števa Skrúcaného sa teraz hnevám (smiech). Prognóza je najťažšia vec v spoločenských vedách, ale isté dosahy sa, samozrejme, dajú odhadnúť. Vzhľadom na to, že vládny program je detailný, čiže ide po množstve vecí toho-ktorého sektora, prognóza je veľmi jednoduchá. Veľká časť programového vyhlásenia nebude splnená. Jednoducho sa nedá splniť. Teraz sa ma asi spýtate, ktorá časť to bude...
...ktorá?
- Vychádzajúc z daných téz, existujú dve alternatívy, ale presnejšie to budem vedieť v momente, keď budem mať na stole štátny rozpočet. Mnohé detaily vo vyhlásení sa vzťahujú na menšinové sociálne skupiny, ktoré nie sú početné. Študenti, prvorodičky, ženy na materskej dovolenke atď. Náklady na tieto sociálne skupiny sa budú pravidelne pokrývať, no len čo sa k nim nabalia aj ostatné detaily, ako napríklad zvýšenie náhrady pri dôchodkoch atď., výšky nákladov porastú a bude skôr platiť alternatíva dva. To znamená, že prijatie eura v roku 2009 bude ohrozené. Alternatívou číslo jeden je, že sa začnú napĺňať len niektoré z prísľubov vládneho programu, prípadne len čiastočne, či postupne, a zároveň sa udržia základné makroekonomické ukazovatele a euro sa prijme.
Momentálne je obľúbená formulka, podľa ktorej je ľavica prosociálna a pravica tá pragmatickejšia časť politického spektra, ktorá nepomáha chudobe. Asi nebudete súhlasiť...
- Zásadne nesúhlasím. Pojem solidarita má kresťanské korene. Obviňujú nás z nedostatku empatie voči sociálne slabším, ale ten vzťah je len iný. Dôležité je, aby mal človek príjem z vlastnej práce. Preto sú prioritné investície do trhu práce a vytvorenie nových pracovných miest. Určite nesúhlasím so zvyšovaním príspevkov. Prerozdeľovanie má jednu zradu, má svoj strop. Otázne je aj to, akým spôsobom prerozdeľovať a akým spôsobom motivovať. Pretože keď aj príspevky, tak adresne. Aby sa nestalo to, čo sme už zažili, že sa dieťa stane zdrojom príjmu rodiny.
Jedni o vás hovoria, že ste tvrdá, na druhej strane vás vraj Mikuláš Dzurinda obsadil do vlády preto, lebo chcel poľudštiť rezort práce a rodiny. Aká teda v skutočnosti ste, pani Radičová?
- Našťastie za mňa odpovedali občania. Keby som mala neľudskú tvár, nezískam také preferencie, aké som vo voľbách získala. Ale to neznamená, že bezhlavo rozdávam a podplácam si priazeň sociálne slabších. Projekty, ktoré som od januára spustila (adresná podpora nízkopríjmovým rodinám, životné minimum, projekty na vytváranie pracovných miest), asi nepatria do kategórie ľudského a neľudského, ale toho, čo istá časť občanov očakáva.
Nechcem byť cynik, ale byť populárny po Ľudovítovi Kaníkovi nebol až taký veľký problém...
- Z pána Kaníka by som nerobila Lucifera. Napokon aktivačné príspevky, ktoré uviedol do života, boli dobrým rozhodnutím. Navyše ozdravil trh práce. To, že sa tam stali skrivodlivosti, je fakt, ale autor ich sám na sebe len ťažko opraví... Na zásadách sociálnej reformy som však nič nemenila.
Hovorí sa tiež, že ste boli na škole postrachom študentov...
- Vy ste sa ma báli (obráti sa na svojho asistenta Igora Urbančíka, jej bývalého žiaka a absolventa Harvardovej univerzity)?
Nie, ale...
- No, neodpúšťala som nevedomosti, to je pravda.
...mali ste skôr povesť učiteľa, cez ktorého sa nedá ľahko prejsť (odpovedá asistent).
- Áno, pretože ma nezaujíma, či niekto sedí na komíne alebo na konári, vždy ma zaujíma výstup.
Pochádzate z intelektuálnej rodiny novinárov. Na obedy k vám chodieval napríklad profesor Hirner, ktorý si odsedel dvanásť rokov za to, že sa venoval "pavede", za ktorú bola sociológia v tom čase považovaná . Napriek tomu ste sa rozhodli študovať ju. Nebolo s tým spojené isté riziko?
- Keď sa však pozriete na mená ako napríklad Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý bol tiež sociológ, asi to nie je zlá vedomosť. Umožňuje ľuďom dostať sa na špičkové pozície a vedieť zodpovedne a kvalitne rozhodovať o smerovaní spoločnosti. To, že sa sociológia dostala v období totality na zoznam zakázaných vied, nie je prekvapujúce, pretože kritické vnímanie a spätná väzba na fungovanie spoločnosti v totalitách stoja v protirečení. Pretože byť len pritakávačom autoritatívnej vlády naozaj nie je cieľom. Viera v to, že spoločnosť nakoniec dospeje k demokracii a dlhý pobyt spriatelených vojsk na našom území bude mať záverečnú pointu, boli argumenty, prečo som sa pre sociológiu nakoniec rozhodla.
Rok 1989 ste prežili na Katedre sociológie FiF UK. Klebetilo sa, že ste sa tam názorovo nezhodovali. Je to pravda?
- Nie, nie je to len klebeta. Nebol to však len môj spor ako osoby a zvyšku sveta, v tomto prípade katedry sociológie. Bolo to intenzívne obdobie plné napätia a diskusií, ktoré sa začalo pomlčkovou vojnou a pokračovalo vážnymi diskusiami o zachovaní či nezachovaní spoločného štátu. A to boli naozaj principiálne spory, ktoré mali svoje miesto najmä na katedrách spoločenských vied. Diskusia je v poriadku, horšie je, keď nastáva okamih konfrontácie. Ten okamih tam nastal a vyhrotil sa do veľkého a ostrého sporu piatich členov katedry s jej vedúcim profesorom Schenkom, ministrom zahraničných vecí vo vláde pána Mečiara. Konflikt sa začal prenášať aj na študentov, čo nie je dobré, takže sme sa rozhodli pre odchod z katedry. Bolo mi to však veľmi ľúto, pretože po mnohých rokoch som konečne robila prácu, ktorú - a dovoľte mi neskromnosť - robiť viem, prednášať na vysokej škole. Našťastie po piatich rokoch som sa na akademickú pôdu vrátila, aj keď na katedru politológie k profesorovi Miroslavovi Kusému.
So Stanom Radičom ste sa zoznámili na vysokej škole. Čo vás na ňom zaujalo?
- Mám obrovské šťastie, že túto otázku nemôže už nikto položiť jemu. To by som sa dozvedela veci... (smiech) Tým chcem naznačiť, že je to ťažká otázka. Určite nás spájalo priateľstvo, ktorým sa náš vzťah vlastne začal. Potom to bol, samozrejme, rovnaký názor na podstatné veci, rovnaké hodnoty a stanoviská aj počas krízových situácií. A určite jeho zmysel pre humor. Mám jednu skratku v hlave, presnejšie mám ich tisíc, ale jednu vám prezradím. Vážne tvrdím, že miera zmyslu pre humor či sebairóniu je priamo úmerná ľudskému intelektu a IQ. V živote sa mi to potvrdilo. Z tohto hľadiska bol Stano veľmi silným partnerom.
Myslíte si, že vám pomohla manželova popularita v 90. rokoch?
- V pracovnej sfére sme si určite navzájom slúžili ako podporný motor. Keď pri akýchkoľvek zaváhaniach či obavách vypadol hlavný zdroj, zapol sa náhradný. Boli sme typické dvojkariérové manželstvo, doslova učebnicové aj so všetkými chybami. Nevýhoda takéhoto vzťahu je, že si tieto chyby ešte aj zreflektujete. Nie je nič lepšie, ako vedieť si to pomenovať aj odborným pojmom, nie? Ale asi bude najrozumnejšie, keď odpoviem Stanovými slovami. Na sugestívnu otázku novinára, prečo si váži a miluje svoju manželku, kedysi odpovedal, a teraz budem parafrázovať: "Svoju manželku si vážim preto, lebo vstupuje do môjho života vždy, keď treba, a nevstupuje, keď netreba, pričom tieto okamihy vie rozoznať." Myslím si, že práve na tomto bol založený náš štvrťstoročný vzťah. A život popri známom človeku? Súkromie sme si veľmi strážili, ale bolo mi cťou sprevádzať Stana nielen z povinnosti, ale aj s radosťou. A on ma zase vice versa sprevádzal na mnohých prednáškových turné. Po 8. apríli 2005 si myslím, že v istých veciach som mu mala do života vstúpiť razantnejšie...
Hovorí sa o vás, že ste boli vždy ambiciózna. Na akademickej pôde ste dosiahli vrchol, profesúru. Tesne po voľbách sa objavili hlasy, ktoré by vás radi videli na poste slovenskej premiérky. Čo na to hovoríte?
- V politike to nie je tak jednoznačne definované ako na akademickej pôde, kde je formálnym vrcholom dosiahnutie titulov a neformálnym pozvanie na zahraničné univerzity. Politika je hojdačka. Má svoje tvrdé cykly, minimálne štvorročné. Do akej miery dokážem obhájiť to, že som mala ľahký nástup po problémovom predchodcovi - aby som zareagovala aj na vás - ako zvládnem úlohu poslankyne a či si udržím priazeň občanov, ukážu až nasledujúce štyri roky. Uvidíme, kam ma politická hojdačka vyhupne.
Zatiaľ k vám však bola politika pomerne láskavá. Vyhupli ste sa nielen na post ministerky, ale vo voľbách ste sa dokonca prekrúžkovali pred Mikuláša Dzurindu.
- Vôbec si nemyslím, že bola ku mne láskavá. Bolo to ťažké obdobie. Doma som skutočne nebola desať mesiacov. Tým vyjadrujem všetko: bolo to intenzívne, veľmi náročné s množstvom diskusií s cieľovými skupinami, s médiami... Nie vždy som sa stretávala s porozumením, ťažko ma zvŕtali aj na sociálnom výbore, aj v parlamente. Dnes sedím na opozičnej stoličke, ale moje postoje k základným hodnotám sa nezmenili. V politike sa však stále len učím.